List Marošovi
Možno to bude osobnejšie, Maroš, ale veď napokon ani moje listy Oľge nie sú, snáď, chladným odosobneným písaním o knihách a literatúre a živote. Kolegami sme sa stali 1. apríla 1996, keď viacerí čitatelia vnímali tvoj prestup ako vtip. Nie krátko si bol totiž kľúčovým komentátorom denníka Pravda, ktorému si dokonca aj mesiac šéfoval. Presne o mesiac dlhšie, ako bolo rozumné, si neskôr glosoval toto intermezzo vo svojom žurnalistickom živote.
Nie o tom som však hlavne chcel. Tie roky kolegovania s tebou ma naučili mnohé, najmä aká dôležitá je informačná databáza. A na to som už prišiel aj sám, že niekedy stačí rozumne poskladať informácie a pointa sa ponúka sama, priam ťa ťahá za rukáv, tu som, čo ma nevidíš?
Keď som potom postupne obsadzoval pozície starších a starších kolegov a občas sa ma mladší kolegovia pýtali, ako to vtedy bolo, Robo, ty si to určite pamätáš, väčšinou som vedel. Alebo som vedel, kde to hľadať. A ak nie, zavolal som tebe. Teraz mám podobný dôvod.
Ako novinári sme toho zažili za vyše dvadsať rokov naozaj dosť, máme na pomyselnej pažbe aj niekoľko zaujímavých mien, tvoja najväčšia bola kniha Mečiar a mečiarizmus, kde si excelentne ukázal a dokázal, kto a čo je vtedajší predseda vlády. Viacerí a viackrát sme ťa potom citovali, lebo na jednom mieste sa dalo o tejto obskúrnej postave slovenskej politiky nájsť všetko podstatné.
Myslím, že ani teba už hocičo nezaskočí na slovenskej politickej scéne, videli a zažili a načítali sme si toho o nej naozaj dosť – musím však priznať, že po tomto roku a poslednom volebnom období som predsa len bezradnejší ako zvyčajne bývam. Niežeby naposledy, v roku 2012, som mal vo všetkom jasno, lebo to boli voľby, nad ktorými ako betónový kváder viseli pád Radičovej vlády a spis Gorila, pre ktoré de facto poslali voliči tzv. pravicu na smetisko dejín.
No, nezdržala sa tam dlho, lebo ani prepad o tretinu či polovicu hlasov nebol pre viaceré strany dôvodom na sebareflexiu. Aj preto, myslím si, je tzv. pravica tam, kde je. V pozícii čakateľov na koaličný ohlodok. Snáď s výnimkou Richarda Sulíka. Čakal si iný vývoj napravo od stredu za posledné štyri roky?
List Robinovi
Pekné od teba, že si po toľkých rokoch pamätáš môj prvoaprílový nástup do SME, a že si taktne vynechal moju medzizastávku v denníku Práca, kde som bol zamestnaný celé dva týždne. Toľko mi trvalo, kým som pochopil, že sa stal omyl. Ešteže som potom v SME strávil pätnásť rokov, inak by som bol za fluktuanta.
Hovoríš, že keď si niečo nepamätáš, tak mi zvykneš zavolať, či som na tom rovnako.
