Janko a Marienka šupli ježibabu do pece a vrátili sa k otcovi drevorubačovi, ktorý medzitým vyhnal zlú macochu preč z domu. A na vŕbe zazvonil zvonec...
Lenže dcére sa nechcelo spať: „Kam potom išla tá macocha?“
Ozaj, kam? A naozaj ju manžel vyhnal aj v podaní bratov Grimmovcov?
„Do lesa, kde sa popichala o tŕnie,“ − skrúcala som záver k posolstvu o potrestanom zle. Lenže dcéru zaujímalo aj to, čo sa dialo na druhý deň s ježibabou.
„Bola predsa v peci,“ namietla som, ale keďže malá sa nástojčivo pýtala ďalej, rozhovorila som sa, ako ježibaba vyliezla špinavá od sadzí a vybrala sa k potoku umyť a nabrať vodu na polievku.
Nasledovali dcérine doplňujúce otázky, a tak som musela vo fabuláciách pokračovať . Len čo bola polievka uvarená, zaklopal ktosi na dvere. Bola to nešťastná pocestná − zúbožená macocha (presne tá, ktorá v úvode rozprávky tak cynicky nakázala drevorubačovi, aby nechal deti, nech sa zatúlajú v lese).
Ježibaba ju pozvala k stolu, načrela jej polievky a netrvalo dlho a obe zistili, že poznajú súrodencov Janka a Marienku.
