V našich končinách poststudenej vojny sa niečo také stalo rara avis, ale vzácny výskyt stále dokazuje, že Amerika a Rusko – a niekedy dokonca aj Čína – môžu mať spoločné záujmy v zahraničnej politike a dohodnúť sa na jednorazovej spolupráci.
Takáto jednorazovka dnes prichádza vo forme Islamského štátu a potreby ukončiť konflikt v Sýrii: každá z veľkých mocností sa Daešu obáva z vlastných dôvodov a posúvajú sa krok za krokom k dohode o tom, či prezident Bašár Asad bude musieť opustiť Sýriu po krvavom masakre, ak niekedy vôbec.
Všetko by sa zdalo v poriadku, nebyť tvrdošijných sebeckých zámerov Turecka. Odkedy sa začal konflikt v Sýrii v roku 2011, turecký prezident Recep Erdogan sa hlasno dožaduje Asadovho odchodu a robí si chúťky na vyhliadku novej vlády sunnitských moslimov zriadenej v Damasku pod taktovkou Ankary (a tak by sa znížil regionálny vplyv Ruska a Iraku).
Doteraz Turecko nechávalo svoju hranicu so Sýriou otvorenú pašerákom Islamského štátu (kradnutá ropa a starožitnosti) pokračujúcim na sever a islamským bojovníkom prúdiacim na juh.
