Premýšľal som o tom celý týždeň a prišiel som na to, že mám iba jedno novoročné želanie.
Nemá to nič spoločné s politikou, vojnou, mierom či klimatickými zmenami, alebo torontskými javorovými listami. Svet sa vždy správal tak, ako sa mu zachcelo, veci, ktoré sa mali stať, sa vždy stali aj tak, bez ohľadu na to, ako veľmi sme z našich spotených vankúšov prosili o to, aby sa nestali. Takže nedoprajem Bohu potešenie, ak teda naozaj niekto riadi tento prázdny priestor, z môjho žobronenia o zmenu jeho plánov. Ak by aj mohol zmeniť náš osud, som si istý, že už by to dávno urobil.
Tiež nám nepomáha, ako som si všimol, želať si zmeny k lepšiemu v osobnom živote. Strata hmotnosti, prestať fajčiť, vstávanie o šiestej a chodenie do posilňovne: naše zlozvyky, aj keď od nich načas upustíme, odídu s úškľabkom, ako keby nám vraveli – nejdem ďaleko, neboj sa, o chvíľu som späť. A tam aj zostanú, skrčené v druhej izbe, sem-tam nazerajú cez škáru vo dverách a čakajú na ten nevyhnutný moment, keď sa opäť zvítame.
Takže nie, nijaký zoznam osobných cieľov na nadchádzajúci rok. Bol by príliš dlhý, smutný či zábavný, v závislosti od uhla pohľadu. Ale na niečo som prišiel, aj keď mi to trvalo takmer päťdesiat rokov života: Možno tento život, napriek jeho svojvoľným krutostiam a temnému humoru, nie je napokon taký zlý.
