Vyše desať rokov po vstupe do Únie prechádza náš región fázou odmietania. Ak si požičiame pripodobenie z oblasti rodičovstva, môžeme hovoriť o správaní detí, keď si skúšajú, ako funguje slovíčko nie. Politika Visegrádu sa za posledné obdobie ponáša na takéto testovanie vzdoru voči tomu, čo niektorí naši lídri pokrstili diktátom z Bruselu.
Tento rok bude Slovensko o málo viditeľnejšie ako súčasť európskych štruktúr rozhodovania. Predsedníctvo je dôležité skôr do vnútra krajiny ako dôkaz, že sme pri tom. Aspoň pol roka si nebudeme môcť nahovárať, že my len akosi implementujeme či transponujeme. Prípadne odmietame a žalujeme.
Budeme hostiť a menežovať stretnutia ministrov v málo prívetivom hlavnom meste, kde je verejný priestor a kultúra na chvoste záujmov: viď PKO, stanice či odložená a resuscitovaná SNG. A azda pritom prezradíme aj čosi zo svojich predstáv o Európe.
V minulom roku sme všetci o Európe oveľa viac hovorili a dá sa predpokladať, že budeme v rozhovoroch a úvahách pokračovať. V krčmách, kaviarňach, na sociálnych sieťach, v článkoch aj pod článkami, za stolom v kuchyni alebo v rade na pokladňu. A samozrejme aj vo voľbách.
