Autor je filozof a vysokoškolský učiteľ
Môže sa zdať nenáležité až nemiestne v súčasných pohnutých, nie veľmi šťastných časoch hovoriť o šťastí. A možno je to naopak. Práve teraz, viac ako kedykoľvek predtým, sa musíme rozprávať o šťastí, pripomínať si, čo všetko vlastne pre nás znamená.
Navyše je z a nami Silvester aj Nový rok. A tieto dni už tradične bývajú sprevádzané stretnutiami s blízkymi rodinnými príslušníkmi, priateľmi a známymi, keď si navzájom želáme veľa šťastia. Čo si to však vlastne želáme?
Šťastie ako postoj k svetu
Čo je vlastne šťastie? A ako ho dosiahnuť? Odpoveď na tieto otázky nie je jednoduchá ani jednoznačná. Podmienená je nielen našimi osobnými skúsenosťami a individuálnymi kvalitami, ale takisto civilizačným, kultúrnym, etnickým, náboženským či politickým prostredím, ktoré obklopuje toho, kto hľadá na ne odpoveď.
Inak na u ne odpovie asi Ind, inak Američan a zrejme inak Slovák. Okrem toho existujú rozličné úrovne, roviny a formy šťastia: osobné a spoločenské, duchovné a materiálne atď.
A tak napríklad zatiaľ čo Montesquieu zdôrazňoval, že šťastný život je možný iba v spoločnosti, Hegel tvrdil, že šťastie je možné len v súkromnom živote. Podľa Rousseaua šťastie je trvalý stav, kým zase podľa Nietzscheho šťastie od nešťastia delí len tenká hranica a že teda od šťastia k nešťastiu a opačne nie je zase až tak ďaleko.
Pre niektorých je šťastie cieľom života, pre druhých len prostriedkom pre naplnenie iných životných cieľov. Takmer všetci myslitelia sa však zhodujú v tom, že šťastie sa odvíja predovšetkým od našich postojov k svetu. Šťastní ľudia nie sú ani prehnane sebakritickí, ani sa zbytočne neporovnávajú s inými, vážia si sami seba a majú dobré vzťahy v rodine, s priateľmi a v zamestnaní.
Naopak, negatívny postoj k okolitému svetu je sám osebe nešťastím. Niektorí sa sústavne ľutujú, stále sa na niečo sťažujú, stále sa niečoho obávajú. Takíto ľudia sú nielen sami nešťastní, ale robia nešťastnými aj iných, najmä svoje bezprostredné okolie.
Dalajlámovo múdre sebectvo
To vôbec neznamená, že by človek vôbec nemal myslieť na seba. No skutočne veľkým zdrojom šťastia môžu byť a aj sú druhí ľudia. Jednak preto, že nás robia šťastnejšími a zároveň vďaka spätnej väzbe sa my sami stávame šťastnejšími.
Tibetský dalajláma v tejto súvislosti pripomína potrebu altruizmu a súcitu k iným a súčasne zdôrazňuje, že sa k nemu môžeme dopracovať, len keď budeme múdro sebeckí, pričom takéto „múdre sebectvo“ odlišuje od obyčajného sebectva. To posledné sa zameriava len na vlastné potreby jednotlivca, zatiaľ čo múdri sebci nielenže slúžia aj iným, ale kladú potreby druhých nad svoje vlastné.
Sebectvo tu potom spočíva v tom, že naše konanie si všimnú iní a našu láskavosť odplácajú svojou láskavosťou, čo sa ukáže ako užitočné predovšetkým pre nás samotných, a to aj preto, že nás robí koniec koncov šťastnými. Šťastie potom nie je ani tak to, čo sa odohráva okolo nás, ale čo zostáva v nás.
V tomto zmysle cieľom šťastia je, ako zdôrazňuje budhizmus, pokojná myseľ, očistená od všetkých negatívnych, deštruktívnych emócií. A hoci pre pocity šťastia sú dôležité tiež priaznivé vonkajšie predpoklady a možnosti, ukazuje sa, že spoločnosť môže dosahovať napríklad veľký rast v ekonomickej a sociálnej oblasti, v bohatstve a sociálnom zabezpečení, a predsa sa ľudia nemusia cítiť šťastní.
A naopak môžu byť šťastní aj napriek nešťastným vonkajším okolnostiam, ba dokonca vďaka nim. Je to asi preto, že práve v nich sme osvedčili svoju silu, vôľu a odhodlanie sa s nimi „pobiť“, prekonať, začo sme na seba patrične hrdí a istejší v sebe samých. To nám dáva vnútorný pokoj, spokojnosť a napĺňa nás osobitým vnútorným šťastím.
