Napriek smrti v mladom veku dokázal viac ako mnohí iní, súčasníci aj nasledovníci. Aj preto si vyslúžil – v tomto denníku aj v Slovenskom rozhlase – viac ako bežnú podenkovú kampaň. Zhováram sa s Danielou Kodajovou, historičkou z Historického ústavu SAV.
Slovenský politik, filozof, historik, jazykovedec, básnik, spisovateľ, publicista, redaktor a pedagóg - to všetko je Ľudovít Štúr. Na jedného človeka je to až veľa, ale keby som to zredukoval na neveľmi častý pocit - síce uzákonil spisovnú slovenčinu, ale táto kodifikácia bola neskôr výrazne pozmenená; vystupoval v uhorskom sneme za požiadavky Slovákov, ale na tejto úrovni ich nedosiahol; počas revolúcie sa postavil na stranu Viedne proti Pešti, ale od Viedne veľa pre slovenský národ nezískal; neskôr sa na poľovačke nešťastne postrelil a zomrel. Viem, je to trochu neférový sumár, ale ako sa z takéhoto človeka stane národná ikona?
„Keď to takto zbilancujete, je to dosť hrozné. Zarážajúce.“
Predpokladám, že výsledný obraz dopadne inak, preto sa pýtam práve vás.
„Skúsme si to postupne rozoberať... Keď zomrel, mal 40 rokov a niekoľko mesiacov, a všetko, čo ste vymenovali, je relatívne slušná bilancia. Štúr mal dva vzory, otca a staršieho brata. Otec bol učiteľ, starší brat bol evanjelický farár a Štúr sa pohyboval medzi týmito dvoma podobami. Mal učiteľský talent, ale aj niečo kazateľské v sebe. Rád prednášal, rád zvestovával nové myšlienky, a medzi týmito dvoma polohami sa nevedel rozhodnúť. Študoval filozofiu, teológiu a nakoniec sa uplatnil v úplne inej oblasti. Realizoval sa ako učiteľ, pritom ale nedostal stále miesto. Uplatnil sa ako študentský vodca, ako rečník, ako organizátor, ktorý všetky aktivity podriadil „národnej práci“. Sám označil svoje smerovanie slovami, že mu svietia dve hviezdy - jedna je slovanstvo a druhá národná práca, prebudenie národa k životu. Z toho mu vychádzalo, že potrebuje osloviť národ, zobudiť spiaci ľud, potrebuje s ním komunikovať, a na to mu nestačila učiteľská katedra, kde mal jednu triedu žiakov, potreboval väčšie fórum. Preto sa rozhodol založiť noviny, ale trvalo štyri roky, kým dostal povolenie. Ak sa zamyslíme nad všetkým, čo plánoval a čo nakoniec musel urobiť, lebo si to doba vyžadovala, tak Štúr sa toho cieľa nielen držal, ale išiel až za ten cieľ. Nehodnotila by som ho ako neúspešného človeka, pretože dokázal reagovať na výzvy doby.“
Mnohí by boli radi takí neúspešní ako on.
„Presne tak. Uvedomme si, z akých pomerov pochádzal, a dotiahol to až do uhorskej snemovne. Keď vypukla revolúcia, všetko sa zvrtlo, ale Štúr sa opäť chopil príležitosti. Samozrejme, iná bola v marci 1848, iná v máji 1848 a iná, keď sa moc otriasla a začala revolučné ohniská likvidovať. Pre všetkých aktérov roku 1848 bolo na začiatku dôležité odvolať kancelára Metternicha a prijať ústavu. Vládla predstava, že keď bude konštitúcia, všetko sa vyrieši. Aj jazyková otázka, aj národné práva. Ukázalo sa však, že ani sami vodcovia revolúcií v národných kabátikoch nie sú schopní sa dohodnúť. Dokonca aj slovanská báza v Prahe bola neúspešná; aktéri sa pohádali, zasiahli Windischgrätzove vojská a účastníkov Slovanského zjazdu rozohnali. Štúrovi z toho vyplývala jediná možnosť - dostať sa do pozornosti cisárovi, spísať vlastné požiadavky a byť na jeho strane, lebo sa ukázalo, že cisár je tá sila, ktorá zákony zmení.“
Prečo ani maďarskí revolucionári nevideli za roh?
„Maďari boli príliš na koni, všetko im nahrávalo.“
FOTO - Crazy Company a RTVSNepotrebovali spojencov?
„Im sa pravdepodobne zdalo, že ich majú. Lojalita občanov rôznych národností a jazykov k uhorskému kráľovstvu, ktoré bolo vojensky pokorené a začlenené do širšej habsburskej ríše, vlastne stále pretrvávala. Maďarským liberálnym vodcom, ktorí chceli zmeny, sa zdalo, že ostatné obyvateľstvo nutne pôjde za ideou obnovy uhorského kráľovstva.“
V mnohých veciach, sociálnych či ekonomických, sa tí vodcovia v národných kabátikoch zhodli, problémom bola nacionálna, národno-štátna otázka, žiadosti slovenského národa...
