Trávim sviatky v Spojených štátoch amerických a jedna z najčastejších otázok, ktoré dostávam, je: „Píšeš veľa o migračnej kríze v Európe?“ Ľudia sú zvedaví na situáciu v meste, kde žijem (Praha), aj v oblasti, v ktorej pôsobím (stredná Európa).
Obyčajne vysvetľujem, že často píšem o utečeneckej kríze, ale že v tejto časti Európy sa nenachádza veľa utečencov. Obyčajne poviem niečo v zmysle: „Áno, píšem o utečeneckej kríze, ale skôr o afektívnych reakciách politikov, nie o utečencoch samotných, pretože tu nie sú.“ A vtedy začína byť diskusia trochu zmätená.
Snažím sa vysvetľovať, aký silný je odpor politikov v tomto regióne k prijímaniu nových utečencov, napriek tomu, aká nepatrná časť z nich ostáva v Českej či v Slovenskej republike a napriek tomu, že takmer nikto tu nemá osobnú skúsenosť s imigráciou. Inými slovami, ľudia vášnivo odmietajú niečo, s čím nemajú skúsenosť. Amerika sa to snaží pochopiť, ale nevytvára to dobrý obraz o regióne.
V súčasnosti priemerný Američan nemá veľmi jasnú predstavu o strednej Európe, a keď má, tak nanajvýš ako o oblasti, pre ktorú sú typické hrady, pivo a obrovské bravčové kolená. Ale snaha vysvetľovať veci o tomto regióne ma v posledných dňoch priviedla k úvahe, ako to vlastne urobiť.
Nedávny rozhovor ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka pre časopis Politico mi poskytol názorný príklad, na čo môže politicky zvedavý Američan naraziť.
