Autor je publicista
Rok 2015 si zapamätáme ako rok, keď na Slovensko naplno vtrhla zložitosť veľkého sveta. A to napriek tomu, že všetky významné svetové udalosti sa odohrávali mimo našich hraníc. Globálne pohyby však vyvolali otázky, s ktorými sa museli vyrovnať aj obyvatelia krajiny, ktorá bola dlhé roky zvyknutá zaoberať sa predovšetkým sama sebou.
Na začiatku roku si liberálne a prozápadne orientovaní obyvatelia Slovenska na chvíľu vydýchli po neúspešnom referende o rodine, ale netrvalo dlho a utečenecká kríza naznačila, že nízka účasť voličov nebola motivovaná rešpektom k právam menšín a toleranciou k inakosti.
Prieskumy verejnej mienky v posledných mesiacoch opakovane ukázali, že v ochote pomôcť ľuďom utekajúcim z vojnou zničených oblastí sa pohybujeme na chvoste všetkých európskych krajín. Xenofóbne názory sa stali súčasťou predvolebnej kampane a osvojil si ich aj politický mainstream.
Poreferendové zmierenie
Popritom prišlo k zaujímavému javu – ako súčasť menšiny, ktorá v našej krajine akcentovala potrebu humánneho prístupu k utečencom, sa vedľa seba ocitli mestskí intelektuáli a treťosektoroví aktivisti prirodzene inklinujúci k sekulárnym a liberálnym hodnotám spolu s kresťanskými dobrovoľníkmi a osobnosťami, ktorých hodnotový základ tvorí náboženské učenie a intenzívne prežívanie viery v Boha.
Prvá iniciatíva za prijatie utečencov na Slovensku bola dielom kresťanských organizácií, k pomoci utečencom sa prihlásili kresťanské médiá, osobnosti ako prof. Krčméry a vďaka výraznému vplyvu pápeža Františka nakoniec aj predstavitelia katolíckej cirkevnej hierarchie.
Ľudia, ktorí pred referendom o rodine vytvárali zdanlivo nezmieriteľné hodnotové protiklady, počas utečeneckej krízy spoločne zachraňovali ľudskú tvár Slovenska.
