Autor je biochemik a pedagóg
To, čo sa deje, je dnes také zložité a rýchlo sa meniace, že to ľudské mozgy nevedia predvídať. Ba ani výkonné počítače to nedokážu. Svet nefunguje ako hodinový stroj. Už v polovici minulého storočia filozof Karl Popper radil, aby sme prirovnávanie sveta k hodinám nepoužívali a namiesto toho sa skôr na deje v ňom pozerali ako na pohyb oblakov po oblohe: v každom okamihu iné tvary, iné pohyby, iné smery.
Niektorí z nás ironizujú meteorológov, že im dlhodobé predpovede počasia nevychádzajú; pritom však meteorologické mapy zhotovujú pre nás superrýchle počítače. V dynamike počasia sa nepretržite objavujú nestabilné body a to, čo bude nasledovať po nich, môžeme len približne odhadnúť – na väčšiu časovú vzdialenosť my a naše počítače z principiálnych dôvodov nedovidíme.
Saganov kalendár
Aby nám vesmír názorne priblížil, astronóm Carl Sagan v roku 1977 navrhol predstavu vesmírneho kalendára. Celý odhadovaný vek 15 miliárd rokov od vzniku vesmíru až po naše časy umiestnil na škálu jedného roka. Na takejto škále jeden deň vesmírneho kalendára predstavuje 41 miliónov skutočných rokov, jedna sekunda 475 rokov a život ľudského jedinca zaberá 16 stotín sekundy. O polnoci 1. januára sa vesmír začal veľkým treskom. Až 15. septembra vzniká slnečná sústava, 14. septembra Zem a 26. septembra prvý pozemský život. Ale len v posledný deň roka, 31. decembra o 22.30 hodine sa objavuje prvý človek.
Posledných 90 minút Saganovho kalendára vyjadruje 4 – 6 miliónov rokov skutočného vesmírneho času, za ktorý trvá na Zemi ľudský druh. Mozog sa zdokonaľoval počas existencie ľudí v geologickej ére, ktorú nazývame pleistocén a datujeme od 2,6 milióna rokov po 12-tisíc rokov pred naším letopočtom. Po celý tento čas naši predchodcovia žili v malých sociálnych skupinách, poväčšine v africkej savane. Každú skupinu tvorilo zopár desiatok jedincov, z ktorých muži získavali potravu ako lovci divokých zvierat a ženy ako zberačky drobných živočíchov a rastlín. Členovia každej skupiny si navzájom pomáhali. Zároveň však všetky skupiny súťažili medzi sebou o prežitie.
Mozog lovcov a zberačiek
Evolúcia sformovala telo a s ním aj mozog darwinovským výberom tak, aby ľudia dokázali prežiť v takomto prostredí. Jedinec sa musel vedieť v prostredí orientovať, musel mu rozumieť. Musel vedieť rozpoznať nebezpečenstvo a – hnaný strachom – byť schopný mu uniknúť. Aby strachu bolo čo najmenej, rozumel svetu sebaisto a úplne – ale keďže vedeckých poznatkov vtedy ešte nebolo, vysvetľoval si ho prostredníctvom mýtu.
Aby sa skupina udržala pohromade, potrebovala čosi ako „skupinové lepidlo“ – a ním bol mýtus, vyznávaný celou skupinou. Mýtus sa skladal z príbehov (napr. o stvorení sveta, o živote po smrti), zo spoločného jazyka a zvykov, z príkazov, zo zákazov (tabu), z posvätných symbolov (napr. zviera ako totem skupiny), rešpektu k vedúcemu samcovi skupiny (náčelníkovi) a poslušnosti ideológovi skupiny (šamanovi). Všetky zložky tohto skupinového lepidla dohromady nazývame kultúrou.
Kultúra ako benátsky most
Podstatné pre to, aby skupina prežila, bolo rozčlenenie všetkých ľudí na „my“ a „oni“ – odlíšenie svojej skupiny od cudzích, a agresivita a pocity nepriateľstva a nenávisti voči cudzím. Kultúrou a schopnosťou mýtotvorby sa ľudský druh odlišuje od všetkých ostatných živočíchov. Práve kultúry a ich mýty boli motorom, ktorý poháňal zápas medzi skupinami ľudí o tie isté vzácne zdroje, o aké bojujú aj iné živočíchy: o potravu, útulok a územie. V zápase len najúspešnejšie skupiny pretrvajú, iné uhynú.
