Autor je teológ, pedagóg a publicista
Správa o víťaznom pretnutí cieľovej pásky a vstupe do nebeskej brány ma zastihla smutne pripraveného. Posledné predvianočné e-maily, v ktorých mi Tonko odpovedal na moje otázky, boli otvorené a ľahko pochopiteľné: „Už je koniec. Nevládzem.“
Oslovoval ma familiárne, povzbudzoval v písaní, dodával odvahu nebáť sa a vytrvať.
Siedmeho januára 2016 dotĺklo jeho srdce v tele, ktoré nezlomil komunistický režim ani ustráchaní cirkevní úradníci v honosných biskupských či kňazských rúchach.
Svoj sen o slobode Anton Srholec dosníval, aby sa s jemu vlastným nezlomným duchovným elánom prebudil do slobody Božieho dieťaťa, ktoré sa rodí v Božej náruči. No už v novom tele s nespočetnými zaceleným zraneniami a jazvami, ktoré sú ozdobami hrdinu zo zápasu, ktorý sa nedal vyhrať, no napriek tomu ho otec António nikdy nevzdal.
Vážení občania a tí divní
Ešte 17. novembra sa vybral k Bráne slobody. Pamätníku obetí, ktoré na ceste za slobodou zastavili projektily komunistickej armády. Vraj podľa zákona.
Tej armády, ktorej velitelia sú stále váženými a bezúhonnými „občanmi“, hoci boli chladnokrvnými vykonávateľmi vôle strany. Ostali nimi aj pri čítaní príbehov obetí svojej bohyne a zákonodarkyne, ktorá kodifikovala neľudskosť.
V duchu tejto neľudskosti súdruhovia generálni, krajskí, okresní či iní tajomníci naháňali strach, aby nikto nemal odvahu žiť v pravde a tí, ktorí to dokázali, aby boli divní, odsúdení, zlomení, znechutení. Ten strach dnes opäť ožíva.
