Autor je filmový kritik
Samozrejme, že film „klame“. Hraný a aj dokumentárny. Keď však klame dobre, je v ňom oveľa väčšia pravda ako v rečiach nejakých ideológov či politikov.
Slovo „pes“ nehryzie. Ani obrázok psa. A keďže naozaj nehryzie, odkiaľ sa berie tá zvláštna dôvera, tá emocionálna identifikácia so slovom či obrazom, s filmom? Prečo mu prisudzujeme „pravdivostné“ hodnoty alebo ho označujeme za „klamstvo“, či „predstieranie“? Prečo sa človek dokáže rozplakať nad výmyslom? Alebo sa ho báť?
V takejto súvislosti sa pochopiteľne nedá vyhnúť problematike fikcie a konceptu rozprávania, teda vytváraniu a vymýšľaniu imaginárnych príbehov. A uzurpujúcej snahe fikcie hovoriť v mene reality.
Fikcia sa nespráva, ako keby bola realitou, ale správa sa priamo ako realita. Vytvára si svoj vlastný iluzívny svet a nemá úmysel „klamať“. Fikcia je teda spôsob bytia niečoho, čo nie je skutočné. Ale predstieranie je predsa niečo neautentické, je to falzifikát. Simulácia. Tak čo s tým?
