Kde sme to len predtým počuli? Fotografie zo začiatku minulého storočia ukazujú skupinky Američanov, zväčša mužov v dobových oblekoch, stojacich okolo bezvládne visiaceho tela čierneho muža. Akty spontánneho hnevu, keď občania brali do rúk to, čo považovali za spravodlivosť, bývali veľmi často zdôvodňované násilím na ženách. Na „ich“ ženách.
Nikdy nenájdeme v našich spoločnostiach toľko bojovníkov za dôstojnosť žien, za ich práva zúčastňovať sa na verejnom živote a bezpečí vo verejnom priestore (ktoré si museli od svojich mužov vydobíjať po stáročia), než vtedy, keď sa to stane zámienkou na disciplinovanie iných mužov. Cudzích mužov, ktorí siahnu na kabelky, zadky našich žien a potom aj na naše pracovné miesta.
[content type="avizo-clanok" id="20070758" url-type="sme-article"][/content]
Keby chcel premiér dôsledne brojiť za práva žien, nástojil by na ratifikácii Istanbulského dohovoru, ku ktorému sa Slovensko prihlásilo, no s podpisom váha. Dôležité v túto napätú chvíľu však nie je to, nakoľko to naša vláda myslí s riešením násilia na ženách a ich postavením v spoločnosti vážne.
Karta znásilnení je totiž len esom v hre na „my sme vám to hovorili“ a „my sme tu doma“. Je použitá preto, aby mohli byť moslimskí muži označení – všetci – za nenapraviteľných násilníkov, ktorých ani integrácia „nevylieči“. A pred tými nás vládna strana ubezpečuje chrániť aj ďalšie volebné obdobie.
