SME

Kodajová: Štúr určite nemal plán ísť do Modry a zastreliť sa tam

Kodajová: Štúr určite nemal plán ísť do Modry a zastreliť sa tam

Štúrova homosexualita je absolútne pomýlená interpretácia jeho správania, hovorí Daniela Kodajová z Historického ústavu SAV.

Dvanásteho januára 1856, pred 160 rokmi, zomrel Ľudovít Štúr – ako 40-ročný. Napriek smrti v mladom veku dokázal viac ako mnohí iní, súčasníci aj nasledovníci. Aj preto končíme tzv. Štúrov rok rozhovorom o samotnom Ľudovítovi Štúrovi (prvú časť sme uverejnili minulý pondelok). Zhováram sa s Danielou Kodajovou, historičkou z Historického ústavu SAV.

TEXT: Róbert Kotian

[content type="longread-pos" pos="left"]

Píše Róbert Kotian, moderátor rozhlasovej diskusie Dejiny.sk, spolupracovník denníka Šport.[/content]

V 40. rokoch 19. storočia prichádza Ľudovít Štúr ako 28-ročný s projektom kodifikácie slovenského jazyka na základe kultúrnej stredoslovenčiny. Aké boli Štúrove (a štúrovské) ambície spájané s novým jazykom?

„Nový jazyk mal predovšetkým osloviť tých ľudí, ktorí sú schopní písať a čítať. A keď si ho osvoja, aj oni budú v ňom písať a takto sa bude ďalej šíriť. Dôležité bolo nielen písať, ako sa dohodlo - spisovne, ale i prispôsobiť obsah tak, aby texty zaujímali bežného ľudového čitateľa. Tvorcovia tejto národnej literatúry boli vzdelaní, dokázali písať aj filozofické traktáty, ale svoju tvorbu podriadili výchove čitateľa z ľudového prostredia. Preto vo veľkých nákladoch vydávali ovocinárske a včelárske príručky, záhradkárske a hospodárske rady. Predpokladali, že takto pritiahnu čítajúcich sedliakov a tí potom budú vo svojom prostredí ďalej šíriť informácie, ale i návyk čítať.“

Jedna vec je príťažlivosť témy, druhá príťažlivosť formy. Do akej miery bola táto forma príťažlivá pre „bežného ľudového čitateľa“? Musela nejako zarezonovať, keď sa presadila.

„Texty písané novým jazykom boli určite príťažlivé aj obsahom. Štúrovci boli ľudia svojej doby, preto v ich článkoch boli aktuálne myšlienky. Dokázali dostať do textov názory, s ktorými sa čitateľ mohol stotožniť. Reagovali na pocity potreby zmeny, že treba pánov nejakým spôsobom likvidovať alebo presvedčiť, že všetci majú svoje práva. Od francúzskej revolúcie sa napriek cenzúre stále objavovalo v tlači, že aj človek má hodnotu, nielen jeho práca. Ľuďom sa páčila myšlienka, že sa môžu mať dobre nie až v ďalekej budúcnosti alebo v posmrtnom živote, ale už tu na zemi. Že je v ich silách zmeniť vtedajší poriadok, lebo aj štát a jeho zákony sú vecou dohody.“

Vrátim sa k už spomínanej forme. Oslovoval ľudí nový jazyk, ktorý mal byť komunikačným zjednocovateľom celej hornouhorskej spoločnosti?

„Napriek prekážkam jazyk i formy jeho prezentácie, predovšetkým noviny, postupne oslovovali. Treba si však uvedomiť, že hneď po prvom období, v rokoch 1846 - 1848, keď sa rozbehla činnosť Tatrína, ten projekt oslovovania verejnosti, s ktorým jeho autori počítali na niekoľko desaťročí, prerušila revolúcia, ľudia mali iné problémy ako sedieť a čítať osvetové články.“

Vtedy Sládkovič napísal Marínu, úžasným jazykom.

„Áno, ale revolúcia spôsobila, že ľuďom sa prestalo chcieť čítať básničky, každý sa bál, že naňho niekto niečo niekde povie.“

A chytia ho s buričskou básničkou Janka Kráľa.

„Napríklad. Bolo to komplikované. Keby nebola vypukla revolúcia, ktorú čakali štúrovci o 20, 30, 40 rokov, vývoj by zrejme išiel úplne prirodzene. Štúr bol ako jazykovedec príliš liberálny, nechcel hneď vytvárať pravidlá, preferoval pokus, sondu, vydáme jedno, vydáme druhé a život ukáže, čo je akceptovateľné. Hodža naopak vždy tvrdil, že treba mať regulu a treba konať prísne, prísne, prísne. Ale Hodža aj keby písal dnešnou slovenčinou, tak mu nebudeme celkom rozumieť. Je príliš mesianistický, uletený, vzdialený, má komplikované konštrukcie. Jazyk prezentovali aj praktickí ľudia, ako boli Ján Francisci, Augustín Horislav Škultéry alebo Hurban. Hurban ťahal niekoľko ročníkov Slovenských pohľadov takmer sám, bol v Hlbokom, nikto nablízku, občas mu pomohli žena, švagor alebo svokor... Ukázalo sa, že revolúcia celý jazykový proces brutálnym spôsobom narušila a v rokoch 1851 - 1852 išlo vlastne o dopísanie jazykových pravidiel. Život a prax skutočne ukázali, aké tvary sú potrebné na vyjadrenie každej situácie.“

Ako vznikla potreba hodžovsko-hattalovskej reformy? Okrem vnútorného pocitu zrejme mali aj skúsenosti s používaním jazyka a potrebovali sa dohodnúť na ustálených pravidlách... Veď išlo o dohodu siedmich - ôsmich ľudí.

„Áno, bolo to tak. Predstavitelia štúrovcov a bernolákovcov sa v rámci Tatrína dohodli na reforme. Všetko to boli ľudia, ktorí prispievali do tlače alebo boli editormi, takže na nich záležalo, v akej podobe sa jazyk bude šíriť. Publikovali, opravovali si navzájom texty a takto za chodu dotvorili pravidlá. Reforma bola vlastne nielen opravou, ale hlavne dokončením kodifikácie.“

[content type="avizo-clanok" id="8113070" url-type="sme-article"][/content]

Redakčné pravidlá nepredchádzali jazykovej kodifikácii?

„Úzka skupina ľudí, kodifikátorov a ich prvotných stúpencov, ktorí boli zaangažovaní do vydávania novín a literatúry, upravovala texty, ktoré im prichádzali od iných autorov. To, čo najviac vyskakovalo ako odlišné od dohodnutej formy, eliminovali alebo naopak, keď sa nejaký jav príliš opakoval, upravili svoju pôvodnú predstavu. Najznámejší je prípad koncoviek slovies v minulom čase –ou alebo potom -l, bou alebo bol. Všetko sa vlastne ukázalo, až keď začali vychádzať noviny a redaktori dostávali príspevky od autorov z rôznych regiónov. Aj Štúr povedal, že „my nechceme gramatiku, my chceme život“. To bolo preňho dôležité.“

Ako vnímal Štúr toto polepšené dieťa?

„Súhlasil s tým, lebo i on pochopil, že pravidlá sú nutné, vyžiadal si ich život. Vydavateľská prax ukázala, akým spôsobom sa musia pravidlá zjednotiť.“

Nebol samoľúby, že Hodžovi sa niektoré veci darili viac ako jemu?

„Nie, nemyslím si to. Hodža bol dobrý rečník až mystifikátor, ľudia s jedným pocitom prišli do kostola a s iným odchádzali, v tomto bol skvelý. Dokázal vidieť veci z nadhľadu, nájsť systém, zákonitosti, ale otrockú redaktorskú prácu robili Hurban, Pavel Dobšinský, Augustín Horislav Škultéty, Mikuláš Dohnány. Ten spolu s Hurbanom vydával Slovenské pohľady. Martin Hattala spracoval súpis jazykovedných pravidiel a spolu s Hodžom ich systematicky zoradili. Sám Hattala sa ukázal ako zdatný jazykovedec, ale sám tvoril hlavne náboženskú literatúru. Podobne ako Hodža nebol redaktorom, ktorý musí naplniť každú stranu a prejsť každé písmeno.“

Aký bol teda Štúrov prínos pri uzákonení spisovného jazyka?

„Dodal ideu, teoretické východiská, ako to robia v Nemecku, ako to urobili Francúzi, Španieli, ako to urobili Taliani. Predtým, než bolo zjednotené Taliansko, vyšla kniha O dejinách talianskej literatúry. Pritom išlo o literatúru, ktorá bola písaná čiastočne v latinčine alebo v toskánčine, v ligurčine a iných regionálnych dialektoch. Pod názvom „talianska literatúra“ sa zjednocovalo niečo, čo ešte v reálnom živote nejestvovalo, len sa tvorilo. Štúr si teda položil otázku, prečo by to takto nešlo v prípade Slovenska? Štúrov princíp voľnosti, že život ukáže, ako to chceme, sa ukázal ako správny postup. Darmo by vydali gramatiku, keby ju nikto neakceptoval. Takto mohli mať aj ostatní pocit, že k modernému jazyku sami prispievajú, že si ho aktívne osvojujú.“

Uplynulý rok bol vlastne rokom Ľudovíta Štúra a ako to pri takýchto výročiach býva, priživil sa na ňom ktokoľvek, aj bulvár, a otvorili sa rôzny mýty o ňom ako o metrosexuálovi, homosexuálovi, antisemitovi... Čo vy na to?

„Začnem tým posledným. Nebol väčší antisemita ako všetci ostatní. V tých časoch, v 40. rokoch a 50. rokoch, keď bol Štúr politicky a národne aktívny, sa na začiatku vnímali Židia ako jedni z tých, ktorí tiež spejú k istej emancipácii. V boji za rovnoprávne postavenie - oni boli predsa občanmi druhej kategórie vzhľadom na svoju vieru - v tom období boli židovskí intelektuáli veľmi často súčasťou národných hnutí, aj židovskí podnikatelia na ne prispievali, pretože boj za likvidáciu privilégií a za zrovnoprávnenie všetkých pred zákonom im vlastne pomáhal. Aj Štúr vydával svoje noviny v Bratislave u židovského vydavateľa, ktorý často prižmúril oko a netrval na tom, že dovtedy a dovtedy mi musíte podlžnosť vyplatiť. Tlačili uňho aj na sekeru, čiže istá spolupráca, dohoda a rešpekt tu jestvovali. Ja by som Štúra nenazvala antisemitom. Jeho názory zodpovedali dobe, ale na rozdiel od mnohým iných mal priamu skúsenosť a dokázal s nimi spolupracovať.“

Na základe čoho potom vznikol tento mýtus? Na základe nejakých vyjadrení?

Pokračovanie článku patrí k prémiovému obsahu Sme.sk
Aj vy môžete byť jeho predplatiteľom

Ročné predplatné
29 €
Objednať
Ušetríte až 17,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Štvrťročné predplatné
9,90 €
Objednať
Ušetríte 1,80 € v porovnaní s mesačným predplatným
Mesačné predplatné
od 0,98 €
Objednať
Cena 0,98€ platí pre nových predplatiteľov prvý mesiac. Ďalšie mesiace sú za štandardnú cenu 3,90€.

Už mám predplatné - prihlásiť sa

S predplatným získate:
  • neobmedzený prístup k obsahu Sme.sk, Korzar.sk a Spectator.sk
  • viac ako 20-ročný archív Sme.sk
  • čítanie a rozhovory z príloh TV OKO/TV SVET, Víkend a Fórum
  • neobmedzený počet diskusných príspevkov
  • neobmedzený prístup k videám a slovenským filmom na Sme.sk
  • dostupné na PC a v aplikáciach Android a iPhone

Čítajte ďalej

Vtedy sme neštrngali (Vico)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vico).

Súperiaci vlastenci (Sliacky)

Karikatúra denníka SME (kreslí Sliacky).

Víťazný boj proti korupcii (Vico)

Karikatúra Fedora Vica na štvrtok

Víťazný boj proti korupcii (Vico)

Riškovi zas niečo odletelo (Sliacky)

Karikatúra Mikiho Sliackého na stred týždňa

Riškovi zas niečo odletelo (Sliacky)

Konečne sa našiel vinník (Sliacky)

Energetická kresba Mikiho Sliackého

Konečne sa našiel vinník (Sliacky)

Rizikové tehotenstvo (Mandor)

Mandorova karikatúra na pondelok

Rizikové tehotenstvo (Mandor)
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop