Žijeme v čase, keď sa mení polarita

Autorka je arabistka, slovenská diplomatka a publicistka

Utečenecko-migračná explózia bola spúšťačom, keď si naliehavosť riešenia agonického konfliktu v Sýrii všimol aj svet. Európe a jej politickým špičkám len postupne dochádza, že exodus na starý kontinent je dedičstvom aj európskeho písania histórie vo svete.

Dedičstvo, ktoré konkrétne štáty Európy zanechali v podpore búrania suverenity arabských sekulárnych krajín. Paradoxne tých, ktoré oproti monarchistickým a absolutistickým vládcom miestnej proveniencie umožňovali širší, kultúrnejší a v istom zmysle liberálnejší priestor existencie arabského jedinca.

Dedičstvo, ktoré konkrétne štáty Európy zanechali v podobe kolonializácie nielen materiálneho, ale aj mentálneho sveta podrobených blízkovýchodných a afrických krajín. Zákon zachovania energie platí všade a vo všetkom.

Súdení by mali byť aj Bush a Blair

Je veľa príkladov, z ktorých sa dá poučiť. Vidíme, že až teraz – po 12 rokoch invázie do Iraku, sa svedomie prihlási. I keď nie úplne naplno, ale aspoň v náznakoch sa Tony Blair ospravedlňuje za svoje rozhodnutia týkajúce sa vpádu do Iraku v roku 2003.

Na opačnej strane zemegule však ani svedomie nefunguje. Zato globálna verejná mienka, do ktorej s oveľa väčšou razantnosťou vstupujú štáty Blízkeho, Stredného východu, Ázie a Afriky sa necháva počuť, že nielen „typickí“ autokratickí vodcovia typu Umar al-Bašír by mali byť súdení medzinárodným tribunálom za zločiny proti ľudskosti, ale obrat nastáva v tom, že v tejto súvislosti sa vyslovuje už aj meno Busha a Blaira. Práve pre Irak.

Nielen Blízky východ, ale i Afrika sa snaží vymaniť zo západného vnímania demokracie a hodnôt. Africká únia napríklad vo veci spomínaného sudánskeho prezidenta al-Bašíra prestáva akceptovať rozhodnutia medzinárodného trestného tribunálu.

Preto rozhodnutie Ruska o vstupe do vojny v Sýrii v čase, keď už mnohí sú otrávení z pritakávania či tichého nesúhlasu s mocenskými prejavmi západnej civilizácie a želajú si iný prístup, získava podporu.

Nielen globálna a regionálna, ale hlavne zo západného hľadiska inakosti iná verejnosť nachádza silu a začína neskrývane poukazovať na škodlivé akty západnej politiky v cudzích krajinách, pričom dokáže uplatňovať morálne prístupy vo vlastnej politike. Napríklad Irak si vie už aj na najvyšších fórach povedať, že Turecko musí opustiť iracké územie, suverenitu ktorého narušilo. Pritom však neodstreľuje tureckých vojakov, ako to urobilo Turecko s ruskou stíhačkou.

Zničujúci altruizmus Západu

Náhle uvedomenie si obrovskej sily ostatného sveta mimo Západu, zdanlivo stojac s ním v protiklade, a potreba napraviť pokazené má za následok snahy či prejavy až zničujúceho altruizmu, ktorý vidíme v konaní elít EÚ. To je dôvod, prečo sa západocentrizmus práve v tomto roku preklápa do vyzdvihovania inakosti a poskytovania mu oveľa širšieho priestoru ako miestnemu obyvateľstvu. Dokonca na ich úkor. A to v rámci pokánia či oportunizmu.