Neprísť niekomu na pohreb, to sa v rodine považuje za urážku. Alebo aj gesto, ktorým sa dáva najavo záporný či ľahostajný vzťah k pochovávanej osobe.
Laikovi ťažko posudzovať i odsudzovať neprítomnosť cirkevných hodnostárov na poslednej rozlúčke s Antonom Srholcom. S kňazom, ktorý bol stelesnením nielen svojho povolania, ale aj lásky k pravde a k slobode. Na rozdiel od mnohých svojich kolegov si vybral ťažšiu cestu.
[content type="avizo-clanok" id="20071598" url-type="sme-article"][/content]
Strávil desať rokov vo väzení a v uránových baniach. O dobre a milosrdenstve nielen kázal, ale ho aj vykonával v každodennom živote, keď pomáhal ľuďom bez peňazí a bez domova. A na druhej strane neváhal tvrdo kritizovať ani samotnú katolícku cirkev na Slovensku, ak sa mu zdalo, že nie je slobodná.
Človek – a tým skôr naivný laik – by však očakával, že nad kritiku sa dá povzniesť. Že ľudskosť by mala byť viac než hierarchia a poslušnosť či konformnosť. Že hodnoty, ktoré Srholec stelesňoval, sú univerzálne a platné pre všetkých. A že aj v katolíckom prostredí vzbudzujú rešpekt. Antonovi Srholcovi ho napokon včera prišlo dať najavo tritisíc veriacich, šesťdesiat kňazov či pomocný biskup Haľko. A tiež mnohé politické osobnosti - prezident Andrej Kiska, predseda KDH Ján Figeľ, Jozef Mikloško, František Mikloško či Ján Čarnogurský.
