Autor je matematik a vysokoškolský pedagóg
Moje najranejšie spomienky na „urbánne“ detstvo sa viažu na bratislavské dunajské nábrežie. Pamätám sa, ako som domŕzal, aby sme ešte počkali, kým rybár (áno, pokiaľ si spomínam, boli to len muži, hoci do rybárskych domčekov nebolo veľmi vidno) navijakom nevytiahne sieť, dúfajúc, že v nej niečo uvidím. Nikdy sme tam však rybu nenašli.
Spomínam si ešte, ako som sa brodil na jeseň uschnutým lístím a fotky z rodinného albumu zachytávajú i nesmelé kroky na kamennom zábradlí.
Odvtedy sa, žiaľ, kadečo zmenilo a, žiaľ, i kadečo nezmenilo. Nezmenilo sa, že poväčšine (až na jednu výnimku) Dunaj – ten tam dolu – Bratislavou len pretečie a nedopraje nám viac potešenia. Mikro „náplavky“ sú fakt mikro, zanedbané a ako keby na nich ostával biľag z čias komunizmu, keď boli tak nejako „zakázané“. K vode sa nedostaneme.
