Odviazané vystúpenie plesajúceho šéfa Siete Procházku spustilo ďalšie kolo súťaže medzi opozičnými stranami v disciplíne, kto viac odmieta Fica.
Zároveň však opäť pripomenulo fakt, že neexistuje jednotný blok „antifico“, tak ako v roku 1998 existoval blok „antimečiar“, v rámci ktorého sa sformovala rôznorodá, no pod tlakom okolností ako-tak držiaca SDK. A spolu s ňou SMK a ľavicové SOP a SDĽ. Vtedy bolo jasné, že kto volí ktorúkoľvek z týchto strán, volí nemečiarovskú alternatívu, ktorá napokon voľby na celej čiare vyhrala a získala v parlamente ústavnú väčšinu.
Otázka znie, či je vlastne takáto súdržná a reálna alternatíva potrebná aj dnes. Veď i možnosť, že by Smer vládol s niektorou opozičnou stranou, predstavuje určitý pokrok v porovnaní s dnešným Ficovým mocenským monopolom. Ako povedala politologička Soňa Szomolányi: Strana, ktorá by so Smerom šla do koalície, „by riskovala, aj by možno pošpinila svoje meno. Ale ak by ju moc neskorumpovala a usilovala by sa kontrolovať Smer... pre krajinu by to mohlo byť na prospech“.
Situácia azda na pohľad nie je taká vážna ako v roku 1998 – predovšetkým z ekonomického hľadiska. Mečiarovskej spolitizovanej a sprivatizovanej ekonomike totiž vážne dochádzal dych, zatiaľ čo tá dnešná je na tom relatívne dobre. Samozrejme, neberúc do úvahy fakt, že na nej visí obrovská pijavica korupcie, ktorá demoralizuje spoločnosť, pretože delí ľudí na dve skupiny: na tých, čo z nej profitujú, a na väčšinu ostatných, ktorá na nich dopláca.
Medzinárodné vzťahy sa takisto javia lepšie, veď v 90. rokoch Slovensko označovali za čiernu dieru, kým dnes je členom Únie a NATO. Na druhej strane sa v čiernej diere môže ocitnúť tentoraz celá stredná Európa.
