Článok pokračuje pod video reklamou
Autor je finančný analytik XTB
Cena ropy je vo svojej podstate daňou. Daňou za používanie technológií, ktoré sú poháňané ropou. Daňou, ktorú z globálneho pohľadu krajiny, ktoré sú čistými importérmi ropy, platia čistým exportérom.
Jej výška však nezávisí od rozhodnutia vlády, ale od ponuky a dopytu po rope. A pre nesúlad medzi týmito dvoma veličinami táto daň klesá takmer kontinuálne od leta 2014. Keď dane klesajú, tak si jedna strana prilepší a druhá pohorší.
Keďže drvivá väčšina ľudí žije v krajinách, ktoré sú čistými importérmi ropy, tak sa pozitívne efekty rozkladajú na podstatne väčší počet subjektov a tento pozitívny vplyv nie je na prvý pohľad taký očividný. Takisto, ako keď vytvorí 5000 pracovných miest 300 malých firiem, a nie jedna veľká.
Naopak, čistých exportérov ropy je málo, a tak sa negatívne efekty o veľa viac koncentrujú a sú tak viac viditeľné. Rubeľ prudko padá, Arabi, ktorí držia fixné kurzy svojich mien voči doláru, sa zase dostávajú do vysokých deficitov. A práve preto vo svete rezonuje otázka, či je mimoriadne nízka cena ropy rizikom pre svetovú ekonomiku. Moja odpoveď je jednoznačne nie.
Umelá zjazdovka či penzión?
V ideálnom svete sa pri stanovovaní výšky daní prihliada na celkový prínos redistribúcie pre spoločnosť. Napríklad prostredníctvom kvalifikovanejšej pracovnej sily v prípade školstva, zdravšej pracovnej sily v zdravotníctve, v podobe fungujúcich inštitúcií podporujúcich trh... Aj keď nežijeme v ideálnom svete, aspoň čiastočne toto pravidlo platí.
Keď sa pozrieme na efekty globálnej redistribúcie zdrojov cez „ropnú daň“, potom ide o presmerovanie zdrojov z rúk domácností a firiem v krajinách, ktoré sú čistými dovozcami ropy, do krajín, ktoré za ne stavajú nepotrebné mrakodrapy, umelé ostrovy či lyžiarske zjazdovky v púšti. Toto sa dá len ťažko označiť za produktívne využitie zdrojov. Práve naopak, javí sa to ako plytvanie zdrojmi.
