Slovenský vzťah k utečeneckej otázke lemujú irónie a paradoxy, z ktorých človek fakt nevie, či tí politici sú ozaj v bezvedomí, alebo len varia publikum ako tie žaby, aby nereptalo, keď do Nemecka či Rakúska bude opäť potrebovať pasy.
Čo by ešte nebolo to najhoršie, keďže rozpad Schengenu zabolí Slovákov viacerými spôsobmi.
Zistenie, že „realita dobieha aj tých politikov, ktorí ju doteraz nechceli uznať“, skutočne platí pre (časť) západných politikov, ako svoj výrok Miroslav Lajčák aj myslel.
Tragikomická irónia povedaného je v tom, že vláda Smeru, ktorej je Lajčák členom, uteká pred realitou ešte rýchlejším krokom. Až takým šprintom, že utečencov – Fica & spol. – realita márne naháňa.
Ak totiž minister ďalej rozvíja myšlienku, že „potrebujeme celoeurópske riešenie, ktoré nie je idealistické ani byrokratické, ale reálne vykonateľné a udržateľné“, tak formuluje presne to, čo hlásajú aj Brusel & spol., a pred čím on aj Fico & Kaliňák ozlomkrky utekajú.
