Štyridsať ďalších ľudí, z toho 11 detí, čo sa utopili v piatok v Egejskom mori, bolo viac než symbolickým úvodníkom berlínskeho stretnutia Merkelovej s tureckým premiérom. Sto obetí len v januári (!) je najvýpovednejším zhrnutím takmer troch mesiacov trvania dohody o zadržiavaní utečencov.
Nefunguje to. Podobne ako ďalšie články akčného plánu: hotspoty, kvóty, ochrana vonkajšej hranice či zbierka pre Ankaru, ktorá má dať tri miliardy na tábory a integráciu v Turecku. Nefunguje nič, nevraviac o bode „riešenie problémov tam, kde vznikli“, kde je EÚ len na smiech.
Kancelárka, ktorá pod enormným tlakom vlastnej strany CSU i (významnej časti) verejnosti už musí preukázať akési výsledky, a Davutoglu však známky zneistenia či rozčarovania neukázali. Nový pakt 2.0, ktorý prijali, je s ručením obmedzeným, ale nedá sa odmávať ako márny.
Ak Ankara ozaj zavedie vízovú povinnosť a bude dávať pracovné povolenia utečencom, na čo sa v Berlíne zaviazal Davutoglu, tak teoreticky by sa aj nápor mohol zmierniť. Teoreticky. Veľký otáznik, ako dokáže pracovný trh krajiny, ktorá prechádza poklesom rastu a čelí ruskému embargu, vstrebať také masy Sýrčanov, Afgancov, Iračanov, stojí vzpriamený. Tu je slovo Ankary veľmi sporné. Ak teda nenaženie státisíce na verejné práce...
