Uprostred politického nepokoja v Poľsku, ktorý vznikol po tom, ako sa vlády ujala strana Právo a spravodlivosť (PiS), sa výraz „neliberálna demokracia” začal čoraz viac používať v spojitosti so strednou Európou. Politický vývoj v regióne, aj keď populárny, je v konflikte s tým, čo bolo dlhodobo považované za kľúčové zložky demokracie inde – vrátane politicky nezávislého súdnictva a slobody tlače, ktorá má kontrolovať moc.
S PiS vo Varšave, so smerovaním Maďarska, s protiutečeneckými vyjadreniami premiéra Roberta Fica a českého prezidenta Miloša Zemana je normálne pýtať sa, či sa náš región vracia späť a odkláňa sa od toho, čo bolo ešte nedávno vo veľkej miere vnímané ako pozitívna zmena k ekonomickým, demokratickým a kultúrnym normám Západu – kde je zvyčajne forma vládnutia považovaná za „liberálnu demokraciu“.
Ale nová štúdia od akademikov Seana Hanleyho a Jamesa Dawsona nastoľuje zaujímavú otázku: Na začiatok by sme sa mohli spýtať, či každý nepreceňoval mieru liberálnosti strednej Európy? Inými slovami, možno stredná Európa bola celý ten čas neliberálna.
Slovo liberálny má mnohé významy. V ekonomike obyčajne asociuje s voľným trhom a absenciou štátnych intervencií. V sociálnej rovine je zvyčajne spájané s vierou, že jednotlivci si zaslúžia to, čo si želajú bez vládnych reštrikcií.
Liberálna demokracia je zatiaľ založená na dvoch hlavných ideách: voľby a ústava. Voľby majú dať ľuďom rozhodujúce slovo o smerovaní krajiny. Ústava slúži na obmedzenie tohto konania tak, že ukladá základné normy, ktorým spoločnosť podlieha bez ohľadu na momentálne politické tendencie. Ústava zaručuje práva, ktoré nesmú byť odopreté, dokonca ani hlasovaním.
