Autor je publicista pôsobiaci v Londýne
Pred piatimi rokmi tento mesiac sa začala arabská jar nenásilným zvrhnutím dlhodobo vládnuceho diktátora Tuniska Zina Abidína bin Alího. Neodvážil sa nariadiť armáde začať paľbu do demonštrantov (pretože nemusela počúvnuť), dochádzali mu peniaze a nakoniec odletel hľadať azyl do Saudskej Arábie.
V arabskom svete, kde satelitné televízne vysielanie a sociálne médiá účinne zničili silu cenzorov, prakticky všetci ostatní strávili štyri týždne občianskeho protestu v Tunisku napäto sledujúc, čo Tunisania robili. Keď tuniskí revolucionári vyhrali, podobné nenásilne demonštrácie za demokraciu ihneď vypukli v pol tucte ďalších arabských krajín.
Dá sa to aj bez násilia
Vyzeralo to, že sa blíži obrovská zmena, svet si totiž zvykol na myšlienku, že nenásilné revolúcie sa neodolateľne rozširujú a na konci zvyčajne zvíťazia.
Priekopnícku revolúciu „People Power“ na Filipínach v roku 1986 v najbližších troch rokoch v Ázii nasledovala nenásilná demokratizácia v Južnej Kórei, na Taiwane, v Thajsku a v Bangladéši, ale aj nevydarené pokusy o nenásilné revolúcie v Barme a Číne.
Podobne vo východnej Európe, pád Berlínskeho múru a zrútenie komunistického režimu vo východnom Nemecku v roku 1989 nasledovala nenásilná demokratizácia všetkých sovietskych satelitov do konca toho istého roka. Sovietsky zväz sám sa rozpadol v roku 1991 a niektoré z jeho súčastí sa tiež stali demokratickými. Nenásilie bolo čarovným elixírom a ľudia predpokladali, že rovnako bude fungovať aj v arabskom svete.
Mýlili sa. Nenásilné hnutia požadujúce demokraciu sa šírili rovnako rýchlo, ale ich jediný trvalý úspech bol v Tunisku. Egypt a Bahrajn sú späť pod autokratickou vládou, Jemen a Sýria sú ničené občianskymi vojnami a rozsiahlou zahraničnou vojenskou intervenciou. Líbya sa tiež zmieta v občianskej vojne (hoci revolúcia tam nebola nikdy nenásilná).
Ťažko by ste mohli viniť ľudí za snahu zbaviť sa starých režimov – boli dosť hrozné –, ale okrem Tuniska sa tieto snahy jednotne končili krvavo a tragicky. Mohol za to nejaký systémový dôvod alebo len nemali šťastie?
Islam nie je na príčine
Existuje veľká neochota odpovedať na túto otázku, ľudia sa totiž obávajú, že odpoveď má niečo spoločné s povahou arabskej spoločnosti alebo islamskej kultúry. Nemali by sa báť. Islam nie je nezlučiteľný s demokraciou. Indonézia, najľudnatejšia moslimská krajina, mala nenásilnú demokratickú revolúciu v roku 1998 a dodnes je prosperujúcou demokraciou.
