Štrajk učiteľov presiahol úzko rezortnú tému či zápas o vyššie platy – a to je dostatočný dôvod, aby bol Fico znepokojený, aj keď je množina protestujúcich učiteľov v porovnaní s neprotestujúcimi (to však neznamená, že spokojnými) výrazne menšia.
Problémom, pre ktorý situácia vznikla, nie je len odmeňovanie pedagógov. Nebývalé množstvo vzdelaných, schopných, mladých – alebo prinajmenšom odvážnych – ľudí vyháňa zo Slovenska nielen trestuhodné zanedbávanie školstva, ale celkovo skazená klíma v krajine.
Takáto emócia do seba začína zahŕňať aj inak motivovanú no v spoločnosti jasne prítomnú nespokojnosť s vládou Smeru. Teda aj ľudia, ktorí majú vládnutia Smeru plné zuby z rôznych iných dôvodov, majú odrazu sklon sympatizovať s učiteľmi, pridať sa k nim, podporiť ich, prípadne precitnúť z letargie a nadobudnúť pocit, že možno ešte všetko nie je stratené.
Dosiaľ sa pod pláštikom nespokojnosti s vládou a zlosti na korupciu podarilo vyklíčiť skôr politickým dobrodruhom, extrémistom (napr. Kotleba v Banskobystrickom kraji), prípadne proruskej propagande, hlasom odmietajúcim demokraciu, EÚ, Západ, Ameriku...
Odpor k súčasnej politickej realite sa však zatiaľ nepretavil do konkrétnejšej a kultivovanej podoby, hoci je zrejmé, že existuje. Naznačili to jasne prezidentské voľby, v ktorých celkom stačilo, aby volič, ktorý nechcel mať za prezidenta Fica, volil druhú možnosť, a to aj bez podrobnejšej znalosti či horúceho nadšenia – stačilo, aby táto možnosť mala hlavu a pätu, čo Kiska už pri zbežnom pohľade má.
V parlamentnej rovine ani takáto alternatíva s hlavou a pätou nie je k dispozícii a do volieb už ani nevyrastie, aj keby do štrajku vstúpilo celé Slovensko.
Čo sa však na pozadí učiteľského protestu sformovalo, je oveľa jasnejší nesúhlas s vládnutím, ktoré vyháňa z krajiny schopných ľudí a praje neschopným, ktoré ľudí delí na dve kategórie, pričom prvú korumpuje kšeftárskymi výhodami a druhú ohlupuje ponižujúcimi cenami útechy v podobe balíčkov.
Je to nesúhlas spontánny (prehnanou snaživosťou ho dokonca nestihli prekaziť ani opoziční lídri) a zreteľne artikulovaný, aj keď zatiaľ bez jasného politického vyjadrenia a vyústenia (koho konkrétne nevoliť a koho áno).
Štrajk a ohlasy naň odrazu pripomenuli, že súčasné vládnutie vo Ficovej réžii môže mať oveľa viac odporcov, než sa na prvý pohľad zdá.
Práve k tomuto zisteniu odhodlanosť učiteľov pootvorila dvere a v nich cítiť riadny prievan. A nevyliečiteľní optimisti azda zacítia aj závan sviežeho vzduchu.
