Zatiaľ čo po krízovom ročníku 2009 vyznievali ďalšie edície ekonomického fóra v Davose ako ódy na radosť (z budúcnosti), tohtoroční účastníci – ako vždy politici, veľkopodnikatelia, finančníci, celebrity – opúšťali švajčiarske Alpy s podstatne stiesnenejšími pocitmi.
Voľné pády ropy a Číny, blízkovýchodný rozvrat, migračné (veľ)toky, trhanie EÚ (Schengen, britské referendum) a bláznivý prezident USA na obzore vytvárajú súbeh globálnych rizík ako dávno nie. Nečudo, že hoci hlavnou agendou fóra mala byť štvrtá priemyselná revolúcia, debaty sa vždy nejako stočili – napríklad – k Donaldovi Trumpovi. (Fareed Zakaria).
Tón udala už dramaturgická katastrofa, keď namiesto podania rúk saudského princa a iránskeho ministra pred kamerami – čo bolo v scenári – sa títo dvaja v apartmáne istého hotela takmer pobili.
Napriek silnému zastúpeniu prominentov politickej a ekonomickej analýzy – čo je v Davose pravidlo – o prognózu pre svet v prípade iránsko-saudskej vojny sa nepokúsil nik. Na to, že ceny ropy by pookriali, netreba byť „človek davoský“.
Ani z najvyššie položeného mesta v Európe – čím Davos je – však už nevidieť, či by strany nevtiahli do svojho konfliktu aj Rusko a USA. (Ktoré má nepísanú dohodu s Rijádom o „ochrane“ výmenou za stabilitu ropných trhov.)
