Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
Teraz je tu. Má takmer šesťdesiat, je stále celkom pekná a akoby nedostupná, bez toho, aby na to potrebovala hidžáb alebo hoci len šatku cez vlasy nafarbené henou. Schovali sme ju s priateľmi tam, kde by ju nemuseli nájsť. Bojí sa. Pred dvadsaťjeden rokmi bola oveľa pokojnejšia.
Groznyj január 1995
Vysoké podpätky. Šialené Čečenky chcú vyzerať dobre aj počas kobercového bombardovania. Fatima – volajme ju Fatima, pretože prezradenie jej pravej identity by jej mohlo byť životu nebezpečné – tak Fatima kráčala za úplnej tmy, v blate a vo zvyškoch snehu, cupitala za svojím manželom, poslušne, rázne, statočne a svedomito, ako to vedia len čečenské ženy.
Snažím sa držať krok. Ak zaostanem, stratím sa beznádejne a naveky. Mesto Groznyj, bez elektrického osvetlenia, v januári 1995 dobývané Rusmi a bránené Čečenmi, sa menilo na trosky tak rýchlo, ako keď otočíte presýpacie hodiny.
Kalininova štvrť bola pustá. Fatima s mužom Ramzanom a s ich tmavomodrým žigulíkom v ten deň vyviezli šesť rodín do bezpečia, smerom k obci Urus Martan. Fatima zostávala v Groznom a organizovala evakuáciu starých ľudí, osamotených ruských babiek, čo stále nechceli veriť, že im ruskí vojaci zhadzujú na ich domčeky poltonové bomby.
Pri poslednej ceste musel Ramzan čakať, až sa skončí mínometný útok v Černorečí, ktorým potreboval prejsť.
Konečne prišiel. A oznámil nám, že tou cestou to už nejde.
S mŕtvolami
Pomaly, s otvorenými okienkami, čo najtichšie prejdeme cez rozmlátené ulice okolo štyroch horiacich domov do susednej Mičurinovej štvrti. Zastavíme. Pred dvoma hodinami na tieto bloky dopadali mínometné strely. Čakáme necelú polhodinu bez toho, aby sme vedeli na čo. Ramzan, ako správny muž, a nemusí na to byť ani Čečen, odmieta priznať, že nevie, ako ďalej.
Potom sa niekoľko desiatok metrov pred nami mihne tieň dodávky. Bez svetiel, samo- zrejme. Nikto sa nechce stať cieľom ruských ostreľovačov. Ramzan vyskočí a takmer šťastný, že môže prejaviť dostatočne svoju mužskú rolu, sa ženie k dodávke. Čosi s posádkou dohovára, potom matne vidíme, že im niečo pomáha nakladať. Sú to ťažké vrecia, veľké, majú čo robiť, aby ich do auta natlačili. Vari niečo cenné alebo jedlo?
Ramzan sa rozjarený vracia späť. Naštartuje a bez svetiel sa zaradí tesne za dodávku. „Prišli po mŕtvych. Keď sa začal útok, museli tu nechať strýka a ďalších príbuzných. Pred chvíľou tu boli po ranených, tých už vyviezli. A teraz si prišli po mŕtvych. Sedem ich našli,“ hovorí.
Trmácame sa tesne za nimi a veríme, že hovorili pravdu, keď tvrdili, že poznajú bezpečnú cestu von. Z obkľúčeného Grozného. Dodávka skáče po výmoľoch.
„Pamätám si, ako tie mŕtvoly hopkali, ako gumové figuríny, až som mala strach, že nám nejaká vypadne na predné sklo. Dodnes mám ten obraz nočného úteku zo svojho rodného mesta pred očami,“ spomína Tatiana.
Druhý útek
Je január 2016. Fatima je o dvadsaťjeden rokov staršia. Nie sme v Čečensku, ale v Prahe. ((piano))V januári 2016, dvadsaťjeden rokov potom, čo podnikla nočný prejazd cez front. „Zrazu som si spomenula, aj v tých najmenších detailoch, ktoré mi dávno vypadli z hlavy, na tú noc, kde nás do bezpečia vyviezla dodávka plná mŕtvol. Teraz opäť utekám, zase zo svojho mesta, zase v noci, len auto bolo novšie a my starší,“ opisuje pokojne.
Najskôr ju na jeseň 2015 vyhodili z práce. Na hodinu. Bez vysvetlenia. Mala tých hriechov vraj až-až. Napríklad odmietla príkaz čečenského vodcu Ramzana Kadyrova, chránenca a priateľa Vladimira Putina, aby čečenské ženy chodili zahalené. Vlasy vám nesmú vidieť vôbec, sukne sú najlepšie až po zem.
„Čo som doteraz nezahalila, už nezahalím,“ smeje sa ortodoxná moslimka, ktorá sa pravidelne modlí. „Je to úplne proti čečenským pravidlám, aby cudzí muž prikazoval žene, ako sa má správať, obliekať. To je urážka jej manžela. Len ten podľa našich zvyklostí môže manželke niečo nariadiť. Keď je slobodná, má také právo otec alebo brat. To je čečenský zákon, a nie nejaké zahaľovanie od hlavy po päty,“ vysvetľuje.
Na facebooku si púšťala jazyk na špacír každý deň. Komentovala slobodu slova v Rusku („jediné slobodné správy u nás sú tie o počasí“), navádzala príbuzných unesených, aby svojich blízkych oslobodzovali, a nie vykupovali. „Ste, došľaka, Čečeni,“ písala a muž ju upokojoval. Kde sú tie časy, keď Čečeni ohromovali celý svet svojou drzou odvahou vzdorovať stokrát väčšej presile.
V jednom malom meste neďaleko Prahy spolu sledujeme piatkovú demonštráciu, ktorú zorganizoval Ramzan Kadyrov v Groznom. Vraj na ňu prišiel milión ľudí. Vzhľadom na to, že Čečensko má zhruba milión štyristotisíc obyvateľov, bol by to svetový rekord. Odhadujeme, že sa do ulíc nechalo nahnať tak 300-tisíc úradníkov aj s rodinami, učiteľov, študentov i lekárov. Len niekoľko rokov po tom, čo títo ľudia hnali ruské jednotky zo svojich dedín. Teraz lížu gumáky mladému vodcovi, kričia, čo im hrdlá dovolia: Sláva Rusku, sláva Ramzanovi, sláva Putinovi. Akoby svoje duše a svedomie obrátili naruby.
Krvná pomsta, ktorú dodnes dodržiavajú, však má prísne pravidlá. Napríklad sa netýka žien. Za žiadnych okolností. Zato môže pretrvávať celé stáročia. „Aj preto mi je čudné, že Kadyrov sa správa tak, ako keby nemal potomkov. To, čo robí, si odnesú jeho deti, vnuci, taký je čečenský zákon,“ tvrdí Fatima.
„A ani som si nezobrala na seba to tričko,“ povie zrazu. Už pred hodnou chvíľou som sa jej pýtala, za čo ju chcú zabiť. Vlani 19. januára Kadyrov organizoval demonštráciu a už vtedy na ňu vraj prišlo 800-tisíc občanov. Niektorí mali tričká s nápisom V. V. Putin, iní R. A. Kadyrov. „Priniesli nám to až do práce. Povedala som im, že si to na seba nikdy nevezmem. Okolo šiel zástupca nášho šéfa, chvíľu stál tak rozpačito ako muž, čo sa hanbí, že sa bojí viac, než nejaká bláznivá žena. Pristúpil ku mne a ticho povedal: ’Tak si to aspoň tak akoby prehoď cez plecia.‘ To ma rozzúrilo. Takto ponížiť chlapa! Nie, nenaštvala som sa naňho, na toho päťdesiatpäťročného intelektuála, čo chce dožiť do penzie. Ale na nich, na tých špehov, pätolizačov, Kadyrovových sluhov, čo z nás urobili ovce,“ hnevá sa Fatima.
Hneď odíď!
Potom sa to stalo. Zabili jej kolegu. Vláčili ho zviazaného po lese, potom mŕtvolu pohodili do priekopy, čo je proti všetkým čečenským zvyklostiam. Pochováva sa vždy v ten deň, keď človek zomrel, dôstojne a s patričnou rozvahou a jedine na „rodnom cintoríne“. Tam, kde ležia rodičia, súrodenci, niekedy aj deti.
Fatima rozbehla na face- booku kampaň proti kadyrovovcom, ako sa nazýva vládnuci klan vybavený pätnástimi tisíckami ozbrojených mužov. A vyjadrila pochybnosť nad tým, že si mladý kolega, ako tvrdia vyšetrovatelia, pred smrťou sám vyrazil ľavé oko, polámal päť rebier a vykĺbil obe ramená.
Muži v civile prišli na jej pracovisko ešte v ten deň. Než došla domov, volal jej známy, ktorý pracoval v tajných službách. Z cudzieho telefónu, zmeneným hlasom jej povedal: „Hneď sa zbaľ a odíď! Nie zajtra, ale teraz.“
V noci ju manžel Ramzan viezol na letisko do Mineraľnych Vôd. Na miestnych severokaukazských letiskách už mohli mať správu. Vyšlo to. Do dvanástich hodín bola v Prahe.
Vraj tu zostane len dovtedy, než sa Čečeni spamätajú.
