Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
Teraz je tu. Má takmer šesťdesiat, je stále celkom pekná a akoby nedostupná, bez toho, aby na to potrebovala hidžáb alebo hoci len šatku cez vlasy nafarbené henou. Schovali sme ju s priateľmi tam, kde by ju nemuseli nájsť. Bojí sa. Pred dvadsaťjeden rokmi bola oveľa pokojnejšia.
Groznyj január 1995
Vysoké podpätky. Šialené Čečenky chcú vyzerať dobre aj počas kobercového bombardovania. Fatima – volajme ju Fatima, pretože prezradenie jej pravej identity by jej mohlo byť životu nebezpečné – tak Fatima kráčala za úplnej tmy, v blate a vo zvyškoch snehu, cupitala za svojím manželom, poslušne, rázne, statočne a svedomito, ako to vedia len čečenské ženy.
Snažím sa držať krok. Ak zaostanem, stratím sa beznádejne a naveky. Mesto Groznyj, bez elektrického osvetlenia, v januári 1995 dobývané Rusmi a bránené Čečenmi, sa menilo na trosky tak rýchlo, ako keď otočíte presýpacie hodiny.
Kalininova štvrť bola pustá. Fatima s mužom Ramzanom a s ich tmavomodrým žigulíkom v ten deň vyviezli šesť rodín do bezpečia, smerom k obci Urus Martan. Fatima zostávala v Groznom a organizovala evakuáciu starých ľudí, osamotených ruských babiek, čo stále nechceli veriť, že im ruskí vojaci zhadzujú na ich domčeky poltonové bomby.
Pri poslednej ceste musel Ramzan čakať, až sa skončí mínometný útok v Černorečí, ktorým potreboval prejsť.
Konečne prišiel. A oznámil nám, že tou cestou to už nejde.
S mŕtvolami
Pomaly, s otvorenými okienkami, čo najtichšie prejdeme cez rozmlátené ulice okolo štyroch horiacich domov do susednej Mičurinovej štvrti. Zastavíme. Pred dvoma hodinami na tieto bloky dopadali mínometné strely. Čakáme necelú polhodinu bez toho, aby sme vedeli na čo. Ramzan, ako správny muž, a nemusí na to byť ani Čečen, odmieta priznať, že nevie, ako ďalej.
