Píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
Music bar Priatelia je v poradí neviem koľká diskotéka v budove Veľkého Baťu, pri vchode do bratislavského Starého Mesta, kúsok za Michalskou vežou, popod ktorú vošiel pre nepozornosť strážnikov do mesta posledný mor.
Epidémia ostáva, zatiaľ, pred bránami, pri bráne nočného klubu, kde cez víkendy grcajú Angličania do taxíkov, opití kickboxeri sa snažia neprevrátiť do odstaveného vozíka s pečenými gaštanmi, kde sa parkuje stále na chodníku, napriek betónovým stĺpikom osadeným mestom, a chodci sa snažia vyhnúť nočnej eline, taxikárom a limuzínam s Majkom Špiritom, pred okienkovým predajom pizze, vedľa obchodu s neonacistickými handrami Tchor Štajnar a Alpha Industries.
Zastavili hrozbu
A na rohu, ako kulisa z Boratovej rodnej viesky, stojí teda nočný klub, temné srdce východnej Európy, s neonacistickou esbéeskou pri bráne.
Minulý týždeň tam nepustili jedného hispánskeho Bratislavčana, aj keď možno to má za trest, keď sa tlačil do takého podniku, ktorý spôsobmi svojich ochrankárov a ich prenádhernými rybárskymi oblečeniami pripomína iný nočný podnik, mafiánsky pajzel Charlies, kde návštevníci slúžia ako živé cvičebné náradie pre príslušníkov neonacistickej scény, ktorých nikdy nestretnete na medzinárodnej konferencii neurochirurgov alebo vo filharmónii, ale vždy v tých istých pracovných pozíciách, na ktoré akoby boli predurčení, najmä pre svoj vyvinutý zmysel pre intenzívny a nevyžiadaný kontakt s ľuďmi.
A zabávali sa tieto dve hovädá za zatvorenou bránou, vykrikovali na návštevníka, že negri majú zakázaný vstup do klubu, kde sa v zásade púšťa iba negerská hudba, ak práve nehrá balkánske tac-tac, a ukazovali mu opičie gestá, pretože jeden z aktérov tohto predstavenia patrí k slovanistickým makakom, poskakuje na tribúne osemnástej futbalovej divízie a pokrikuje na čiernych hráčov.
Na fotkách vidíme dva exempláre za sklom, ako v teráriu, smejú sa, zabávajú sa, ukazujú si navzájom svoje kerky a ďasná, ako s týmto návštevníkom pekne vybabrali, ako ďalšiemu imigrantovi zabránili obsadiť nás, čo na tom, že pripravili majiteľov o to, čo by hosť skonzumoval, hlavné je, že zastavili hrozbu.
Trápny problém
A takýchto pokútnych ksichtov, ktorí sa po stáži v zločineckých organizáciách, kde nastúpili ako štartéri a odhŕňači snehu, posunuli v osobnostnom raste ďalej, na vyššie pozície biletárov, strážcov koncertov a búraných PKO, má Slovensko nekonečnú zásobu.
Vidíme ich všade, na pumpách s kávičkami, na festivaloch, v obchodných domoch a pred bankami, na poradách a volebných nociach politických strán.
Prešacujú vás bez rukavíc, väčšinou na vás pozerajú s opovrhnutím, nezdravia, nehovoria nič, len málokedy majú na sebe oblečené niečo iné ako taktickú vestu s miliónmi vreciek na granáty a kliešte na precviknutie modrého alebo červeného drôtika, čím bezpečnostne bezvýznamnejšia akcia, tým viac pôsobia ako výsadkári v tyle.
Majitelia firiem a podnikov, organizátori festivalov často nemajú na výber. Zopár ľudí si preto už začalo objednávať ochranky na koncerty z Viedne.
Už sa im nepozdáva, akým spôsobom sa miestne esbéesky správajú k návštevníkom, s celou tou východoeurópskou fašistickou manierou, keď sa pri kontrole tvária, akoby preberali nových cestujúcich, ktorých práve priviezli do Terezína, s ich poznámkami a recenziami oblečenia a účesov, akoby tam boli platení za to.
Konflikty s takzvanými strážnymi bezpečnostnými službami, ktoré sa rokmi stali úložiskom agresívnych a nevzdelaných mladých chlapcov, čo si myslia, že práca pri bráne nočného klubu zahŕňa opciu niekoho zmlátiť, len tak, pretože sú dve hodiny v noci a policajti sú na kebabe, sú jedným z problémov, o ktorom hovoríme málo, pretože nám je to trápne zaoberať sa niečím takým, no iba do chvíle, kým nestane to čo minulý týždeň.
Veď je to biznis
Temné prepojenia esbéesiek na organizovaný zločin, neonacistickú scénu, premiešavanie postavičiek z ultras klubov a fakt, že bezpečnosť ľudí v podnikoch a na festivaloch strážia často ksichty, ktoré predstavujú najvyššie možné ohrozenie pre kohokoľvek, je dedičstvom 90. rokov, keď sa do esbéesky dalo ukryť pred vojnou, rozbitým životom a právnym štátom.
Lenže SBS nie sú cudzinecká légia ani fašistická domobrana, ale regulárny biznis, ktorý, ak je v poriadku, spoločnosť potrebuje.
Zodpovednosť za kastingy agresívnych hlupákov pred klubom, čo chce zlákať zahraničnú klientelu, nesú ich majitelia, ak rovno nie sú aj majiteľmi strážnej služby.
Mali by teda svojich chlapcov, ak trvajú na tom, že budú mať pri vchode ľudí vyzerajúcich ako nafetovaní žoldnieri, trochu vychovávať.
Povedať im, že hostí treba pozdraviť, nenadávať im, že sa môžu správať galantne, nesiahať ľuďom do tašiek bez rukavíc, niečo, čo dokážu aj na letiskách tretieho sveta, že by nemali komentovať farbu pokožky a nechodiť v nacistických handrách, pretože to nevyvoláva pocit bezpečia, ale ohrozenia, a možno myslieť na to, koľko ľudí k nim nikdy nepríde práve pre takýchto ústretových chlapcov.
Kto to zmení?
Esbáesky nemusia vyzerať ako americkí výsadkári v Bagdade, pokojne sa môžu odzbrojiť, v nočnom klube môžu mať aj maturitný oblek a čierne tričko, prípadne si môžu nechať narásť dlhšie vlasy, aby sme nevideli ich drobné kerky 88 na temenách ruských trestancov.
Keď nedokáže tento inštitucionalizovaný primitivizmus s veľkými právomocami a zbraňami ustrážiť štát, mali by si to zariadiť majitelia prevádzok a zamyslieť sa nad tým, aký obraz prináša takýto druh ochranky ich akciám.
Music klub Priatelia musel niekoľko hodín po incidente zatvoriť svoj facebookový profil. Za krátky čas im napísali stovky ľudí nespokojných s tým, čo sa udialo napriek tomu, že sme prednedávnom riešili otázku agresivity a násilia v kluboch počas neonacistického útoku v nitrianskom El Mariachi.
Majiteľ sa medzitým verejne ospravedlnil a naznačil, že situáciu bude s personálom riešiť. Možno sa predsa len niečo mení.
