Depeše zo Štokholmu, že Švédsko vyhostí 80-tisíc migrantov, ktorí sa nekvalifikovali na azyl, a z Haagu, že Holandsko navrhuje posadiť utečencov na trajekty späť do Turecka, zapadajú do reťaze podobných správ, čo sa vyrojili v poslednom čase. Či zo Škandinávie, či z Nemecka, Rakúska, Holandska jednomyseľne naznačujú, že nálady sa stáčajú a trpezlivosť s „vlnou 2015“ sa vyčerpáva.
Idey neprekvapujú, hoci napr. práve Švédsko je prítulnosťou k svojej moslimskej komunite až také známe, že pre palestínsku otázku si rozhasilo vzťahy s Izraelom. Aj trajekt, aj vyhosťovanie sú však na dlhé lakte. Trebárs švédsky nápad je plánom na niekoľko rokov. Pričom logika situácie by hovorila, že kto nedostane azyl, mal by odísť hneď.
Problém akurát je, že zbavovanie sa ilegálov je proces nielen bolestný, ale najmä komplikovaný, občas právne a vždy logisticky. Skrytý pôvab trajektu i deportácií je však v inom. Snahy – zatiaľ iba snahy – o reštriktívnejšie politiky posledných dní dobre ilustrujú, aké prepiato iracionálne boli (a ešte aj sú) zjednodušenia o politikoch „vítacej kultúry“, pre ktorých – napríklad – „platí jednoduchá rovnica, že dnešní utečenci sú zajtrajší voliči“. (A podobne.)
Apokalyptické obrazy, ktoré maľujú „migrační realisti“ – v skutočnosti katastrofisti – ako milióny z juhu zaplavia EÚ a vnútia jej svoju morálku a bohviečo, jednoducho trápne zabudli na odstredivé sily a pnutia v spoločnosti, ktoré si v istej fáze vynútia migračnú vlnu regulovať či zastaviť.
