Písať vie každý, počúvať málokto

Svetlana Alexijevič, Vojna nemá ženskú tvár, preložil Marek Chovanec, Absynt 2015

Písať vie hocikto. Väčšou výzvou je s otvorenou mysľou i srdcom počúvať.

Asi takto by v skratke mohla znieť apológia na obhajobu Nobelovej ceny pre Svetlanu Alexijevičovú. V konkurencii literárnych príbehov s pôvodom v ľudskej mysli sa presadila reportérka oddaná realite.

Načúvajúca bezbranným

Autorkin životopis sa vďaka prominentnému oceneniu stal na chvíľu povinným čítaním pre zvedavcov aj znalcov. Šesťdesiatsedemročná Svetlana Alexijevič sa narodila na Ukrajine (v meste Stanislav bieloruskému otcovi a ukrajinskej matke), ale vyrastala v Bielorusku.

Svojimi odvážnymi reportážami - otvorene a pravdivo poukazujúcimi na minulosť i súčasnosť sovietskej a postsovietskej éry – sa stala nepohodlnou Lukašenkovmu režimu a niekoľko rokov žila v Paríži a Berlíne.

Po návrate žije opäť v Minsku. Režim ju síce trpí, ale jej knihy v Bielorusku vychádzať nemôžu. V roku 2013 Alexijevičová získala rešpektovanú Mierovú cenu nemeckých kníhkupcov, ktorá sa udeľuje na Frankfurtskom knižnom veľtrhu.

Venovala sa osudom ľudí v sovietskom režime, počas druhej svetovej i sovietsko-afganskej vojny, černobyľskej havárii a pádu Sovietskeho zväzu.

Svoju pozornosť obracala predovšetkým na bezbranných, ktorí sa nemohli so zbraňou v ruke alebo s použitím iného druhu moci brániť.