Za bývalého režimu sme nad bizarnosťami byrokratického aparátu iba mávli rukou. Šikanu na úradoch sme brali ako nutné zlo totalitného režimu. O to ťažšie sa komplikácie spôsobené armádou perohryzov znášajú v takzvanom demokratickom svete.
Václav Bělohradský si myslí, že jazyk evanjelií relativizuje „úradom potvrdené verzie sveta,“ pretože proti reči skostnatených zákonov stavia živé slovo Ježiša Krista. Stretnutie Krista a Piláta možno interpretovať ako podobenstvo o konfrontácii bezbranného človeka s predstaviteľom úradnej moci.
Pilát vykazuje všetky vlastnosti potrebné na úspešné vykonávanie úradu. Má uhladené vystupovanie, vyzná sa v zákonoch, nechýba mu logické myslenie a teda ani nestranný pohľad. Vie vymýšľať „bezbolestné“ riešenia, no čo je najdôležitejšie, je primerane zbabelý.
Zaskočený Pilát
Bez zbabelosti sa nezaobíde žiadny byrokratický aparát. Táto zbabelosť má takrečeno dve úrovne. Na jednej stojí úradník, ktorý sa bojí o svoje miestečko a preto bude – česť výnimkám – prisluhovať každému režimu a bez reptania plniť príkazy. Na druhej úrovni vidíme občana, ktorý sa – česť výnimkám – trasie aj pred tým najmenším pracovníkom pečiatkovacej mašinérie.
V Bulgakovovom románe sa Pilát – už na druhom svete – pýta Krista, čo je najväčší hriech. Kristus odpovedá, že zbabelosť. Človek sa však zbabelých činov (či skôr nečinov) dopúšťa z nevedomosti či z neschopnosti precítiť zložitosť situácie druhého človeka.
Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová vo svojich vidinách – ktorými sa inšpiroval aj Bulgakov – uvádza, že Piláta pohľad na zakrvaveného Ježiša zaskočil. Sám ho síce dal zbičovať, ale utrápené Kristovo telo v ňom (na chvíľu) prebudilo súcit. Tento moment môžeme chápať ako konfrontáciu úradníka s dôsledkami svojho rozhodnutia, ovplyvneného sebeckou opatrnosťou či zbabelosťou.
Bežný úradník – podobne ako Pilát – samozrejme, vie, aká je pravda, no bojí sa porušiť zákon, ktorému slúži. Je to nezávideniahodná dilema, ktorú väčšina činovníkov dobre pozná. Podstatou tejto dilemy je nesúlad medzi požiadavkami úradníckej mašinérie a prirodzeným dynamizmom života.
V uzavretom svete úradu – bez ohľadu na to, aký politický režim extra muros práve vládne – panujú pomery totalitného aparátu. A totalitarizmus, ako píše Bělohradský, sa pokúša „zlúčiť legitimitu a legalitu“. To je však podľa Bělohradského nemožné, lebo legálne nikdy nie je celkom legitímne a to, čo je legitímne, nikdy nie je úplne legálne.
Mŕtvoly a písacie stroje
Účelom byrokratických predpisov je zefektívňovať fungovanie spoločnosti. Ľudský život je však, žiaľ, príliš nevyspytateľný. Úrady, keďže chcú spojiť legálne a legitímne, sa tomu síce snažia prispôsobiť, väčšinou však neúspešne. Existujúce regule sa neúnavne dopĺňajú ďalšími pravidlami, upresneniami, výnimkami. Vzniká tak protirečivé bludisko práv, povinností, predpisov a zákazov odtrhnutých od reality.
