Autorka je publicistka, žije v Tel Avive
Je všeobecne známe, že na trhu sa zjednáva. Obzvlášť, ak je to na Blízkom východe. Kupujúcemu a aj predávajúcemu je preto jasné, že výmena sa neuskutoční za prvú cenu, ktorá padne. Obaja preto zveličujú, aby mali priestor na manévrovanie.
Podobné zákony tu platia aj v politike. Preto napríklad palestínski lídri trvajú na práve návratu (do budúceho palestínskeho štátu a aj do Izraela, ak sa ich miesto pôvodu nachádzalo na území, ktoré po dohode zostane židovskému štátu), pre päť až sedem miliónov palestínskych utečencov roztrúsených po regióne, aj keď dobre vedia, že je to úplne nereálna požiadavka.
Podľa ich vlastných slov je to karta, s ktorou budú hrať v kole mierových rokovaní. Ak by už teraz stiahli túto požiadavku, čo by im potom zostalo, keď príde na vyjednávanie? Táto mentalita ani židov, ani moslimov neprekvapuje. Je to však korektný Európan, ktorý na svoju slušnú výchovu pri zjednávaní dopláca. To, že v uličkách starého mesta Jeruzalema európski turisti vo väčšine prípadov zaplatia dvoj- či trojnásobnú cenu za suveníry, sa dá pochopiť.
Menej pochopiteľné je však zakrytie nahých sôch v rímskom múzeu, aby náhodou neurazili vkus iránskeho prezidenta. Popravení politickí aktivisti v Iráne totiž Ruhánímu neprekážajú, no nahé sochy – z toho by mohol byť celkom (ne)slušný škandál.
