Tento text patrí k prémiovému obsahu SME.sk. Počas trvania štrajku učiteľov sme všetky texty o školstve odomkli a vyňali z prémiového obsahu. Chceme tak podporiť kritickú diskusiu o stave slovenského školstva.
Už na druhý deň štrajku učiteľov hlásala titulná strana vládneho denníka triumfálne: „Zo štrajku učiteľov zostalo torzo“. Lenže prišiel tretí deň štrajku. A štvrtý. A piaty... Do štrajku sa do piatka zapojilo 13-tisíc učiteľov z viac ako 750 škôl.
Darmo strana a vláda opakujú, že úplne zavreté sú „iba“ dve až tri percentá škôl, čísla nepustia. Približne 13-tisíc z 90-tisíc pedagógov na Slovensku je takmer 15 percent. Tých 13-tisíc štrajkujúcich si treba položiť do súvislostí.
Najväčší zamestnávateľ na Slovensku – Železnice SR – zamestnávajú 14-tisíc ľudí. Najväčší súkromný zamestnávateľ – U. S. Steel – 10 300, Volkswagen 10-tisíc. Alobalovými briketami preslávený a z našich daní masívne dotovaný majiteľ Hornonitrianskych baní Prievidza zamestnáva 3500 ľudí – len málo cez štvrtinu počtu štrajkujúcich učiteľov.
Aj birmovaný komunista a jeho partia oligarchov vedia, že 13-tisíc štrajkujúcich je všetkým iným, len nie neúspechom štrajku. Učiteľky a učiteľov sa zastrašiť a zlomiť nepodarilo.
Štrajk je úspešný
Prvý týždeň štrajku bol napriek vládnej propagande úspešný. V roku 2011 sa vtedajšej vláde a časti médií podarilo kampaňou nenávisti poštvať proti lekárom veľkú časť verejnosti. Ani to lekárov nezlomilo a nad skorumpovanou vládou zvíťazili. Dnes sme svedkami pravého opaku: rastúci počet rodičov a občanov vyjadruje učiteľom verejnú podporu.
Prvé demonštrácie na podporu učiteľov prebehli v Bratislave, Košiciach, Leviciach, v Banskej Bystrici a inde. Protesty proti devastácii školstva neslabnú. Naopak, zdá sa, že hnev ľudí na partiu zlodejov, ktorých jediným programom je chrániť svoje korytá, naberá na intenzite.
Víťazstvo spoločnosti a vzdelania nad barbarmi a zlodejmi však nie je zaručené a povedie k nemu ešte dlhá cesta. Tí, čo mladej generácii pripravujú budúcnosť nevzdelaného proletariátu pri pásoch, nezamestnaných a gastarbaiterov v bohatších krajinách, sa rolexiek na rukách a miliárd, ktoré už v duchu vidia na svojich kontách, nevzdajú ľahko.
Majú čo získať
Znepokojivé je najmä to, že jedna dôležitá skupina verejnosti zatiaľ spí – presne tí, o ktorých ide pri vzdelávaní predovšetkým. V novembri 1989 to boli práve vysokoškoláci a aj mnohí stredoškoláci, ktorí sa prví postavili do zápasu za zmenu v spoločnosti. Študenti sú v každej spoločnosti – na rozdiel od ich učiteľov aj rodičov – oveľa slobodnejší. Na rozdiel od roku 1989, keď vtedajší mladí naozaj riskovali, tí dnešní nemajú čo stratiť, zato získať môžu veľa. Nič menej ako krajinu, v ktorej sa bude dať prežiť život.
Je však rok 2016, nie rok 1989. Možno je „Mládež naša, tys´ držiteľkou rána“ už len spevom minulosti a literatúrou dneška je Mlčanie jahniat. Je možné, že občianska paralýza mladých už pokročila natoľko, že sa dokážu len nečinne prizerať zápasu učiteliek o budúcnosť?
Že mladí nevedia, že žijú v krajine, kde sa mesiace neočkuje, lebo boli beztrestne rozkradnuté vakcíny pre batoľatá? V krajine, kde boli beztrestne rozkradnuté lieky pre onkologických pacientov? Že je to krajina, kde majú učitelia oproti iným vysokoškolákom najnižšie platy v EÚ aj v OECD? Krajina, ktorú skorumpovanosťou v EÚ predbiehajú už len Grécko, Rumunsko, Taliansko a Bulharsko?
O chvíľu sa ukáže...
Alebo slovenská mládež dospela k pocitu – či vari poznaniu? – že sa za túto krajinu už viac neoplatí angažovať? Že jediná možnosť je urobiť to, čo už urobili desiatky tisíc ich vrstovníkov: odísť študovať do Česka alebo ďalej na západ, a tak ako oni sa na beznádejne prehnité Slovensko už nikdy nevrátiť? Alebo nič nechápu a stačí im klábosiť na fejsbúku, konzumovať konšpiračné bludy a žiť život vo virtuálnej pseudorealite?
Nevieme, či je mlčanie jahniat diagnózou porazenej generácie, alebo len tichom pred búrkou. Na stredných školách sa práve začína druhý polrok, na vysokých sa začne o pár dní letný semester. Čoskoro sa dozvieme diagnózu aj prognózu budúcnosti Slovenska.
