Autor je spisovateľ
"Kamaráti mi zomierajú, čo to je? Veď ten Šaňo bol ešte frajer, nemal ani osemdesiat!" čudoval sa nebohý tatko.
„Frajer?“ hovorím. „Ten plešatý, slizký? Ručičky bozkávam, milostivá pani, čókolom...“ Ešte tatkovi pre radosť zaryčím „ceerus starec“ ako všetci jeho bývalí stranícki parťáci v ojazdených sakách s malými komunistickými „leninečkami“ a inými „symbolečkami“ na klope.
Mám chuť mu hodiť udičku, aby nebol smutný a mohol spustiť milovanú mantru: „Všetko sme tu postavili, mosty, diaľnice, sídliská, a oni to ukradli zničili, zbúrali. Pozatvárať, postrieľať zberbu.“
A ja sa spýtam: „A v Rakúsku to staval kto?“ Tatko pozrie cezo mňa bezo mňa a späť tak, že zavriem hubu. Vidím, ako vcucol oči a urobil skok dovnútra, kde sme všetci svoj svet. Svet, ktorý ide mimo reálneho času a každý je v ňom všetkým, čím bol, či vlastne chcel byť, kde to pri spomienkach bolí do vydriapania, kde je všetko schované ako kura vo vajci a my to posúvame ďalej svojim deťom a ony zasa ďalej, a tak to ide navždy.
Pravda už nie je, spomienky rozprávačov ju zmenia, tak sa robí z totáčov a vojen krása – a omyly sa opakujú.
