STRANA BEATY BALOGOVEJ

Nie je jedno, či má deti v rukách sklamaný učiteľ

Dnes učitelia na Slovensku štrajkujú, aby si ich spoločnosť všimla. Zďaleka nejde len o výšku ich platu.

Tento text patrí k prémiovému obsahu SME.sk. Počas trvania štrajku učiteľov sme všetky texty o školstve odomkli a vyňali z prémiového obsahu. Chceme tak podporiť kritickú diskusiu o stave slovenského školstva.

Dnes píše Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME.

Len málokto si vie spomenúť, kedy sa naučil písať oblúk písmena B alebo správny uhol ypsilonu, ale mnohí si pamätajú, kto ich učil písať. Mnohí by už nedokázali vymenovať alkalické kovy z Mendelejevovej tabuľky či faraónske dynastie Egypta, ale s ľahkosťou si spomenú na vtipné poznámky triedneho učiteľa, ktoré opakoval pre generácie žiakov ako refrén populárnej pesničky.

Nepamätáme si konkrétne zadania z matematiky, pri ktorých sme vykrvácali, ale pamätáme si úzkosť, akou sme tŕpli, aby nás učiteľ nevyvolal v deň, keď sme sa na hodinu nepripravili. Škola a učiteľ sú silné praobrazy, ktoré sa vynárajú aj po rokoch v našich snoch. Niekedy ako druh úzkosti: nevieme si spomenúť na učivo a zlyhávame na skúške.

Väčšina našich školských spomienok je silne viazaná na učiteľov. Prechádzajú ich rukami generácie žiakov. Niekedy učili už aj otca alebo mamu svojho žiaka alebo žiačky. Formujú žiakov so všetkým, čím sú: názormi, náladou alebo gestami.

Chytili vás za ruku a vytiahli z masy?

Je dôležité, do akých rúk človek odovzdá svoje dieťa. Sú dni, keď učiteľ trávi s dieťaťom viac času ako jeho vlastní rodičia. Ak učiteľ vyhmatá v študentovi jeho talent a vytiahne ho z anonymnej masy, tak znásobí jeho nádej, že raz bude vo svojom budúcom povolaní šťastný. Ak učiteľ dokázal čo i len jediného nadaného študenta presvedčiť, že je vzácny napriek tomu, že adolescentné rebríčky popularity v škole vyhrával niekto iný, urobil niečo pre budúcnosť tejto krajiny.

Takého jemnocitu je však schopný len človek poslania. Frustrovaný pešiak školstva, ktorý v šliapacom mlyne naháňa koniec mesiaca, žonglujúc medzi dvoma zamestnaniami, aby mohol zaplatiť všetky účty, po čase stratí svoj jemnocit.

Preto nemôže byť spoločnosti ľahostajné, či si učiteľské povolania vyberajú najlepšie mozgy, ľudia schopní inšpirovať, alebo tí, ktorí sa k učiteľstvu prichýlili potom, ako vyčerpali iné možnosti svojej budúcej existencie. Nemôže byť ľahostajné, či učitelia po pár rokoch vyhoria v školách, kde za šnúrky ťahajú politickí nominanti, ktorí pozbierali už aj posledné euroomrvinky zo stola.

Učitelia z minulého storočia

Ján učil matematiku na gymnáziu v malom mestečku viac ako štyridsať rokov. Nosil vzorne vyžehlený modrý plášť a študentom nikdy netykal. Učil v škole, kde sám bol študentom. Jeho žiaci si mohli pozrieť na jednom zo zažltnutých tabiel zavesených na tmavej chodbe školy, ako ich profesor vyzeral, keď mal 19 rokov.

Študenti nikdy nevedeli, kedy ich bude skúšať, lebo ich poradie ťahal z malého vrecúška so žetónmi. Niekto stál pred tabulou aj trikrát za týždeň a niekto ani raz. Málokedy kričal a najkrutejšie slová, ktoré študentovi povedal, bolo, že sa pozerá na tabulu ako teľa na nové vráta. Vznášala sa okolo neho dôstojnosť ako druh ochranného štítu voči študentskej irónii a napriek svojmu malému zrastu sa nikdy nezdal nízky.

Raz v zime, keď trieda, v ktorej študenti nenosili prezuvky, vyzerala ako zablatená staničná čakáreň, povedal študentom, že v takej špine sa predsa nemôžu učiť. Nevrátil sa, kým nepoutierali dlážku.

Alexander učil fyziku. Mal blízko k dôchodku a z učenia bol unavený. Do školy chodil na bicykli, ktorý si poskladal zo súčiastok. Bolo to lacnejšie, než si kúpiť nový.

Držal si odstup od svojich žiakov a s chlapcami sa občas bavil, akoby bol veliteľom roty, v ktorej mali slúžiť. Mal pocit, že koncom osemdesiatych rokov sa z gymnázia vytratila disciplína a že bez nej sa študenti stratia v živote, tak ako sa on strácal v tých nových časoch, ktoré sa do škôl tlačili cez všetky otvory. Ale učivo vysvetľoval vždy vášnivo, akoby to bola jeho posledná šanca odovzdať niečo študentom.

Ladislav učil históriu pred revolúciou. O jeho uznanie sa snažili aj žiaci, ktorí ho nemali radi. Jeho vtipné poznámky si študenti odovzdávali ako druh dedičstva a smiali sa na nich len tí zasvätení. Bolo učivo, ako napríklad víťazný február, ktoré vôbec neodučil, a len poznamenal, že možno jedného dňa si k tomu žiaci prečítajú iné učebnice.

Učitelia minulosti mali ruky často zviazané; či už režimom, tradíciou, alebo konzervativizmom. Boli však medzi nimi aj takí, ktorých si pamätajú generácie študentov so všetkým, čím boli, s ich muchami, veľkorysosťou, i malichernosťami, spolu s tou tichou hrdosťou učiteľa, ktorú nosili pod modrými plášťami.

Učitelia dnes

Mysleli sme si, že po revolúcii sa naše školy stanú liahňou inovátorov, mysliteľov a budúcich lídrov, ktorým školstvo otvorí dvere, ktoré pre ich rodičov ostali zatvorené. A my dobehneme ten čas, ktorý krajina strávila v neslobode. Dúfali sme, že školy sa budú postupne meniť na miesta, kde sa už deti budú učiť novým spôsobom, aby mohli správne položiť otázky, lebo od odpovedí na ne bude závisieť naša budúcnosť.

Dúfali sme, že čas, keď sa deti v škole odsudzujú na priemernosť a stratia sa v celej mašinérii ako nejaký menej podstatný ukazovateľ v tabuľke, bude minulosťou.

Ale dnes sa v mori ukazovateľov strácajú aj učitelia, od ktorých očakávame, aby zo svojich žiakov vyťahovali to najlepšie, čo v nich je.

Vytvorili sme prostredie, kde honba za titulmi pred menom a za ním sa povýšila nad podstatu školy: pomôcť žiakovi pochopiť, v čom vyniká a ako by mohol svoj talent v živote čo najlepšie uplatniť. Ruky sme im spútali učivom a učiteľskú hrdosť zaklincovali nízkym platom.

Časť učiteľov dnes neučí

Dnes učitelia na Slovensku štrajkujú, aby si ich spoločnosť všimla. Zďaleka nejde len o výšku ich platu, ale aj o to, akú dôležitosť im spoločnosť pripisuje. Ide o ich profesionálnu sebaúctu. Školy musia byť zdravým, sebavedomím miestom, kde tak žiak, ako aj učiteľ budú chodiť hrdo.

Školy 21. storočia nemôžu byť skanzenom, akousi ukážkou toho, čo pod fasádou revolučných zmien prežilo z čias, keď študentov viedli k tomu, aby príliš nevystrkovali hlavu z tej sivej jednoliatej masy.

Tento text patrí k prémiovému obsahu SME.sk. Počas trvania štrajku učiteľov sme všetky texty o školstve odomkli a vyňali z prémiového obsahu. Chceme tak podporiť kritickú diskusiu o stave slovenského školstva.

Téma: Školstvo


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Tkáč z Matice sa pustil do Maďariča aj Hrnka, zachytila to tajná nahrávka

Matica slovenská pod vedením Mariána Tkáča je známa skôr kauzami a družbou s extrémistami ako rozvojom kultúry

KOMENTÁRE

Chceli sme to digitálne, ale dopadlo to ako vždy

Čo bude 300-tisíc ľudí robiť pol jesene? Stáť v rade na digitalizáciu.

ŠPORT

Kittel neodstúpil len pre pád: Bolo toho viac, už som nevládal

Do zeleného sa obliekol Michael Matthews.

Neprehliadnite tiež

KOMENTÁR MÁRIUS KOPCSAY

Opozícia do basy, vlasť si rozvracať nedáme!

Máme dočinenia so spravodlivosťou, ktorá občas používa dvojaký meter? Alebo sa nám to iba zdá?

POSTREH MATÚŠA RITOMSKÉHO

Soros nie je skutočným cieľom kampane. O čo v nej ide?

Orbán dnes iba recykluje metódy, ku ktorým inklinujú stredoeurópski nacionalistickí populisti.

Ešte sme tu my! (Sliacky)

Karikatúra Mikiho Sliackeho na štvrtok

Stĺpček šéfredaktorky

Keď deti sú zbraňami a zároveň obeťami

Boj o deti pri rozvodoch často zaslepí, a tak rodič už skutočné záujmy dieťaťa nevidí.