Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.
Starikov: „Predstavte si, čo sa stalo. Jedna Ruska žijúca v Nemecku zastavila svoje auto pred obchodom. Keď sa k nemu vrátila, sedeli v ňom tri ... ako to povedať... tri ...“
Hlas zo sály: „Traja začmudení!“
Starikov: „Traja utečenci. Žiadajú ženu, aby ich odviezla, kam potrebujú. Tá odmieta a chce, aby hneď vystúpili, inak zavolá políciu. Počerní muži sa jej vysmievajú. Príde polícia. Dohovára im. Oni sedia v aute ďalej. Policajti sa obracajú na ženu s prosbou, či by utečencov neodviezla, kam potrebujú. Ako záruku bezpečnosti sľubujú, že pôjdu hneď za autom ruskej dámy. Žena je však statočná Ruska. Volá manželovi. Ten bratovi a ten strýkovi. Traja statní ruskí mužici prídu na parkovisko a pred zrakmi prekvapených a zahanbených nemeckých policajtov vezmú počerných chlapíkov za golier a vyhodia ich na asfalt.“
Sálou znie obrovský potlesk a výkriky „molodci“, po česky niekto zvolá: „Bravo!“
Starikov: „Tak to je rozdiel medzi neschopnou nemeckou políciou a pravým ruským chlapom.“ Búrlivý potlesk.
S Čarnogurským
Hodinu a pol pred touto udalosťou, ktorá sa odohrala 1. februára vo veľkej sále Ruského kultúrneho centra v Prahe, mi politik, publicista, zakladateľ hnutia Antimajdan, ktoré bráni akciám na podporu Ukrajiny v Rusku, a politológ pán Nikolaj Viktorovič Starikov venoval niekoľko desiatok minút svojho času. Ak na ňom niečo obdivujem, tak výdrž a rétorické schopnosti.
Rozdával rozhovory najrôznejším proruským denníkom a serverom v Česku už dobré tri hodiny. Stihol sa zveriť so svojimi pocitmi z bleskovej návštevy Prahy aj 1. kanálu ruskej televízie, ktorého petrohradskú filiálku vedie ako obchodný riaditeľ: „Rád sem chodím, krásne mesto, nie, zájsť na pivo nestihnem, zajtra už musím byť v Bratislave ...“ Na Slovensku naňho čaká sám pán Čarnogurský. Diskusia to vraj bude veľkolepá – takí dvaja velikáni intelektu!
Keď sála jasá nad statočnosťou ruskej rodiny, vynorí sa mi v mysli jeho odpoveď na otázku, ktorou som mu stačila skočiť do jeho nekonečného toku slov o nebezpečenstve, ktoré Európe hrozí od mi- grantov z moslimských krajín: „Veď aj milióny Rusov žijú v zahraničí – odhady hovoria až o 20 miliónoch osôb. Aj oni asi mali nejaký dôvod odísť zo svojej krajiny...“
Nepotrebuje ani päť sekúnd na rozmyslenie. „Odchod našich ľudí vyvolalo to, že za Sovietskeho zväzu boli skutočne reálne problémy s cestovaním do zahraničia. A preto, keď sa otvorili hranice, niektorí si mysleli, že vonku im bude lepšie. Mnohí teraz dozreli a vracajú sa. Viete, to je ako s deťmi – keď im zrazu dáte celú tortu, pritom dovtedy nikdy nevideli nijakú sladkosť, tak tú tortu zjedia celú. Prejedia sa. Ale potom sa na tú tortu nebudú môcť ani pozrieť. U nás sa začína práve táto fáza vzťahu k tortám.“
„A nie sú títo navrátilci ovplyvnení podľa vás dekadentným Západom, ktorý sa nedrží kresťanských hodnôt?“
Nikolaj Viktorovič pookrial, lebo toto je jeho téma: „Ale kdeže. Len čo niekto žije dlhšie v Rusku, je akoby očkovaný proti tým cudzím vplyvom. Naopak, ľudia, ktorí k nám prišli zo západnej civilizácie, stávajú sa v mnohom Rusmi. Francúz sa presťahuje do Ruska a zrazu začne hovoriť po rusky, zamiluje sa do Puškina, nebojí sa mrazu, je pripravený skočiť do ľadovej vody... Pozýva si priateľov domov, ako je to v Rusku stále bežné. Čo sa na Západe nesluší. Potom zabudne na svoju pôvodnú národnosť.“
Nádherný Putin
Pán Starikov sype stovky dát, jeho vedomosti sú udivujúce, rovnako ako zámerná manipulácia s údajmi prepletenými úplnými výmyslami a falošnými informáciami. Práve tie žnú najväčší potlesk. Ako napríklad jeho téza o tom, že Európa je riadená telefonicky z Pentagonu alebo že obhajovať svoje záujmy, ako to robil ZSSR v roku 1968 pri obsadení Československa, je legitímne, aj keď forma vtedy nebola najvhodnejšia. „Husáka ste si predsa zvolili vy sami, československí komunisti, a nie Moskva. My sme o vás nerozhodovali, zato dnes o vás rozhodujú tí, ktorí vás ani nenájdu na mape.“
Každý rok napíše Starikov jednu publikáciu, napríklad Stalin (2012), Geopolitika (2013), Ukrajina: chaos a revolúcia – zbraň dolára (2014), Moc (2015). Všetky sú vraj vynikajúce – s čím príliš nesúhlasia renomovaní ruskí historici, politológovia a literárni vedci. Odborná literatúra vyzerá inak – nie je utopená v ideologickom balaste a mocenských ambíciách.
