Zatiaľ čo premiér David Cameron a jeho euroskeptickí kolegovia sa naďalej hádajú ohľadom navrhovanej dohody Veľkej Británie pre ďalšie členstvo v EÚ, je načase zasadiť túto diskusiu do správneho jazyka.
Kampaň za „odídenie“ v Británii ťaží z dlhodobých pocitov krajiny – pocitov rasovej a kultúrnej nadradenosti – nielen voči zvyšku Európy, ale vlastne voči celému svetu. Veľká časť tohto je pozostatkom z dávnych „ríšskych“ čias Anglicka, ktoré povzbudzujú jeho víťazstvá v dvoch svetových vojnách. Ostáva mocnou, hoci nie často proklamovanou zložkou anglickej psychiky.
No prinajmenšom časť pochádza zo stresu, ktorý má pôvod v rýchlych demografických zmenách. V roku 1948 Británia (dosť naivne) schválila zákon umožňujúci 800 miliónom príslušníkov jej bývalého impéria žiť a pracovať vo Veľkej Británii bez víz.
O dva roky neskôr už vláda skúmala, ako „obmedziť imigráciu farebných“. Ako sa ukázalo, neúspešne: v nasledujúcich desaťročiach sa do Británie presťahovali tisícky Indov, Jamajčanov, Uganďanov a ďalších.
