Aj keď má politik plné vrecká úplatkov, nehrozí, že by na Slovensku skončil v base. Keď niekto protestuje proti tomu, aby sa stavali pamätníky predstaviteľom komunistického režimu, ocitne sa pred súdom – tak ako výtvarníci Kalmus a Lorenz, ktorí natreli na červeno nedávno odhalenú bustu Vasiľa Biľaka v jeho rodnej obci.
Preto tento absurdný súdny proces nie je sporom o náhradu škody. Dal by sa označiť skôr za posledný a o celé štvrťstoročie oneskorený proces proti komunistickému režimu a jeho obhajcom. Alebo, so zveličením, aj za oneskorený proces, v ktorom akoby sa chcel komunistický režim domáhať legitimity a účtovať so svojimi protivníkmi. Lebo na pohľad by sa nám až zazdalo, akoby sa sme sa vrátili do 80. rokov minulého storočia a sledovali vtedajšie ťaženie komunistov proti disidentom...
Nič nenarobíme s faktom, že mnohí spomínajú na Biľaka ako na láskavého hrdinu, ospravedlňujú sovietsku okupáciu a nevedia si vynachváliť dvojkorunové mlieko. To však nie je dôvod, aby sa na verejných priestranstvách stavali pomníky predstaviteľom režimu, ktorý prenasledoval, zatváral, mučil a zabíjal občanov.
Tým skôr, že sme svedkami, ako mnohí dokážu ospravedlňovať násilné režimy len preto, že sú nespokojní s tým dnešným a nevedia nájsť lepšiu odpoveď.
