Píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
Rodičia mi to povedali hocikedy. Koncom 80. rokov pád komunizmu nikto neočakával, mám pocit, že skôr sa ľudia tešili na akúsi Gorbačovovu pomstu, dúfali, že zmetie Jakešov, že v obchodoch bude tovar aspoň ako v Maďarsku, batikované tričká a vypraté džínsy a na dovolenky do Juhoslávie budeme možno cestovať bez doložky.
Vždy je zložité prijať skutočnosť, v ktorej žijeme, a ešte náročnejšie je pripustiť, že to nemusí byť navždy. Generáciám pred nami sa to občas darilo, ak mali šťastie, prežili život v jednom štáte s jedným hlavným mestom, no väčšinou za cenu skráteného života.
V pohyblivých pieskoch podunajských republík zanikali štáty vždy brutálnou a predčasnou smrťou.
Nič zlé nehrozí?
O rok budú vo Francúzsku prezidentské voľby, kde sa môže pravicová extrémistka Le Penová dostať ďalej ako do druhého kola. Kancelárka Merkelová je okrem sexistických útokov východoeurópskych správcov provízií pod tlakom vlastných konzervatívnych síl, Španielsku hrozí rozpad a Taliansko netuší, ku komu by sa pridalo.
Napriek tomu, že žijeme v stálom ohrození najvyššieho stupňa, že vieme, čo je pre nás nebezpečné, motkáme sa stále vo fikcii exemplárnej a osvietenej strednej Európy, ktorú raz budú konečne všetci obdivovať a rešpektovať.
Nie pre jadrové zbrane, ale vďaka našej mýtickej schopnosti dostať z tých najhorších okolností tie najlepšie diela.
A nejako sa spoliehame, že Európska únia je našou poslednou skutočnosťou, takou, ktorá sa už nemení, nič ju neohrozuje a nič zlé sa nevráti.
Máme vo zvyku hovoriť, že Únia vychádza zo svojich kríz posilnená, je to niečo, v čo veríme a myslíme si, že aj teraz sa nič nestane, iba nás naťahujú, je to taká hra, trošku otravná, ale nevyhnutná na to, aby sme si uvedomili, že to je pre nás dôležité.
Nedokážeme si celkom predstaviť, ako cestou do Maďarska stojíme dve hodiny na priechode a vysvetľujeme, že máme dostatočné státisíce forintov na pobyt v krajine. Zabudli sme na šory na hranici s Rakúskom a len málokedy potrebuje väčšina Európanov pas.
Zánik Únie si nepripúšťame, v našej predstavivosti je predsa len vystužená inými silami, ako boli tie, čo držali pri živote Československo alebo komunizmus. Únia sa rada a dôveryhodne vydáva za pointu dejín a spravodlivosti, opiera sa o veľké ekonomiky a skúsených politikov, nie je teda dôvod na paniku.((piano))
A ak by sa niečo stalo, tak sa to nestane, lebo Juncker a Merkelová nie sú Klaus s Mečiarom a nejako očakávame, že by sa skôr snažili veci zvrátiť alebo zachrániť.
Máme predsa inštitúcie a rozpočet a dejinné poslanie ukázať svetu iný model civilizácie, založený na spolupráci, odmietajúci vojny vnútri spoločenstva.
Z dejín sme sa naučili, že nositeľom rozvratu môže byť predsa iba vojna, okrem, povedzme zániku Československa, čo je však iný príbeh, pretože vtedy bolo všetko hektické a možno sa nám to iba vymklo z rúk.
No a nemáme kuvikať, nepridávať sa k hlasom, čo v Británii, vo Francúzsku a v Nemecku s čoraz väčším dôrazom žiadajú koniec Únie, aby sa mohli obnoviť dejiny. Únia predsa prežije, je trochu hypochondrická, rada sa ľutuje, aby získala od členských štátov väčšiu pozornosť a udržala si monopol nositeľky kultúry a civilizácie.
Takže je to zase iba hra na rozpočet a vážnosť a trochu pozornosti, no nič fatálne nehrozí.
Miznú Európania
Lenže hrozí a viac ako kedykoľvek predtým. Okrem chronických problémov, ako neschopnosť Britov zistiť, či sú Európanmi, alebo prvými Američanmi, problémov južného krídla s peniazmi a utečencami a nenápadným krokom strednej Európy k spätnému východu sa prvýkrát po vojne objavili hlasy volajúce po zániku v nosných členských krajinách.
O rok budú vo Francúzsku prezidentské voľby, kde sa môže pravicová extrémistka Le Penová dostať ďalej ako do druhého kola. Kancelárka Merkelová je okrem sexistických útokov východoeurópskych správcov provízií pod tlakom vlastných konzervatívnych síl, Španielsku hrozí rozpad a Taliansko netuší, ku komu by sa pridalo.
Všetky európske štáty majú výhrady k tomu, ako nie je Únia schopná vyriešiť utečeneckú krízu, na ktorej vyriešenie jej nikdy nedali dostatočný mandát.
No dnes sa k neochote spolupracovať pridalo presvedčenie, že myšlienka spoločnej Európy je možno najväčšou prekážkou spoločnej Európy.
Z politickej a intelektuálnej scény miznú presvedčení Európania, ľudia poznačení skúsenosťou druhej svetovej vojny alebo nadnárodné postavy ako Daniel Cohn-Bendit a celá povojnová generácia umelcov a tvorcov, ako nedávno taliansky režisér Etorre Scola, ktorí svoj talent venovali na budovanie silnej umeleckej a intelektuálnej Európy.
Úniu treba chrániť
Nie je teda pravda, že niečo také sa nemôže stať, pretože na to údajne máme nejaké mechanizmy. Ak sa vlády krajín dohodnú, že z Únie vystúpia, môžu tak urobiť kedykoľvek. Ak to urobí jedna významná krajina, akou je Spojené kráľovstvo a Nemecko s Francúzskom nadobudnú pocit, že si vystačia vo svojom porýnskom priestore samy so svojimi servisnými krajinami Beneluxu a lyžovačkou v Rakúsku, juhoeurópska a stredoeurópska periféria sa môžu zo dňa na deň ocitnúť bez peňazí, s hranicami a politikmi, ktorých už nič nezastaví.
Krajiny, kde podľa podivuhodnej reklamy predstavujú európske peniaze 80 a viac percent verejných financií, by po rozpade Únie skrachovali, pred čoho dôsledkami by nás uchránila iba vojna so susedmi, pretože koniec takéhoto usporiadania sveta by znamenal koniec všetkých dohovorov o hraniciach a rešpekte.
Únia sa môže rozpadnúť, môže zaniknúť, nie je to detstvo, ktoré nám nikto neukradne, ale niečo, čo musíme popri všetkom tom, čo treba robiť, chrániť aj pred našimi deštruktívnymi pulziami.
Začiatku prvej svetovej vojny nezabránili ani príbuzenské vzťahy medzi panovníckymi rodmi - skôr naopak, rivalita bratrancov priviedla Európu do záhuby, napriek silnému vplyvu cirkví a pomerne silným dedičným inštitúciám.
Ak by dnes členské krajiny vypovedali platnosť zmlúv viažucich ich vzájomne k sebe, následky by mohli byť závažnejšie ako počas prvej svetovej vojny.
Pocit frustrácie z toho, že nie sme schopní premeniť Európu na federálny štát ani za tých najlepších historických podmienok, že sa naďalej podrážame a nedôverujeme si, by mal nedozerné následky znásobené rozpadom Blízkeho východu, de facto studenou občianskou vojnou v USA a čoraz menej európskymi spôsobmi Ruska.
