Profesor Dan Bar-on sa narodil v roku 1938 v Haife. Žije v Negeve. Jeho rodina pochádza z Nemecka. Dvadsať rokov žil v kibuci Reivim, kde pestoval ovocné stromy a pôsobil ako psychológ. V roku 1981 získal doktorát na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Od roku 1993 je profesorom Ben Gurionovej univerzity v Negeve, kde vedie Centrum pre postholokaustový výskum. Založil spoločnosť Reflect and Trust, ktorá sa venuje izraelsko-palestínskemu dialógu. Napísal niekoľko kníh, najznámejšie sú Strach a nádej a Dialóg s nepriateľom.
Má hlas profesionálneho poslucháča a človeka, ktorý z rukáva vyťahuje nacvičené formulácie, aby vás dostal tam, kde vás chce mať. Slová ukladá pomaly, premýšľavo, udržiava svoj rytmus psychológa. Zdá sa, že ho nič nevyvedie z konceptu. Svoj údel intelektuála-rebela však prezradí, keď vyslovuje meno Šaron. Napriek mäkkej angličtine toto meno vysloví s hrčivým hebrejským r. Keď spomenie meno izraelského premiéra, jeho hlas naberie hnevlivý tón a zrazu nemáte pocit, že hovoríte s univerzitným profesorom, ale skôr s temperamentným orientálcom na jeruzalemskom trhu. Profesor Ben Gurionovej univerzity v Negeve DAN BAR-ON je známou postavou izraelsko-palestínskeho dialógu. Zozbieral niekoľko cien, prednáša na zahraničných univerzitách. Kritizuje izraelský establishment za to, že zneužíva holokaust a európsky za to, že nie je dostatočne citlivý voči tomu, čo sa stalo židom.
Keď ste študovali na univerzite, žili ste v kibuci a sadili tam ovocné stromy. Čo má sadenie stromov spoločné s psychológiou? Čo je ľahšie: starať sa o stromy alebo o ľudské duše?
„Pestovať stromy v púšti je ťažké, ale starať sa o ľudské bytosti je komplikovanejšie.“
Prečo?
„Existujú, samozrejme, isté analógie medzi stromami a ľuďmi. Stromy vyrastú za rok o málo a dospievanie človeka je tiež dlhý proces. Ale rast stromov môžete väčšmi riadiť, polievate ich, hnojíte, striháte a nakoniec, ak ste to robili poctivo, vám dajú ovocie.“
A človeka?
„Človeka riadiť nemôžete, navyše každý je jedinečný a akýkoľvek zásah do ľudskej individuality môže narobiť veľké škody. Ale je pekné zamýšľať sa nad analógiou medzi človekom a stromom.“
Myslíte si, že možný vývoj sa dá u stromu predvídať lepšie ako u človeka?
„Pozrite, ak sa vám nepáči, ako strom rastie, môžete ho ostrihať alebo vyrúbať. S ľuďmi ste ako psychológ viac prepojený. Stromy a ľudia sú rozličné kategórie, ale oboje mám rád. Pozorovanie človeka aj stromov je inšpirujúce a často prináša veľké prekvapenia.“
Vaša kariéra je spojená s prácou s ľuďmi, ktorí prežili holokaust, s ich rodinami. Pomáhate im prekonať ich traumy. Čo je hlavný problém týchto ľudí? To, že prežili?
„Áno, toto je hlavný problém. Ak stratíte veľkú časť rodiny za takých tragických okolností, pýtate sa, prečo som prežil práve ja a automaticky máte pocit hanby či viny. Navyše, v holokauste umierali milióny a zostávali stovky. O to je pocit viny naliehavejší. Títo ľudia trpia často tým, čo v psychológii nazývame syndróm viny tých, ktorí prežili. Je tu aj iný problém.“
Aký?
„Mlčanie. Mnohí, ktorí prežili, sa rozhodli mlčať. Často to nebolo len ich slobodné rozhodnutie, pretože boli konfrontovaní s názorom, že ich nikto nechce počúvať, že nikoho nezaujíma, čo majú za sebou. O tom mi hovorili ľudia z Izraela aj z Európy. Izrael si nechcel budovať svoju existenciu na bolesti a Európa si zakrývala oči aj uši pred svedkami svojho zlyhania.“
Aký je postoj súčasných mladých Izraelčanov k holokaustu? Zaujíma ich to, alebo o tom radšej nechcú nič počuť?
„Teraz sa to zmenilo. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch to mladých ľudí nezaujímalo. Vtedy mal Izrael iné problémy. Bol to boj o prežitie. Dnešní mladí ľudia, často vnuci ľudí postihnutých holokaustom, chcú vedieť, ako to bolo s ich starými rodičmi. Zmenila sa aj atmosféra v samotnom Izraeli. Niekedy mám dokonca pocit, že hlavne politici to s touto témou preháňajú a zneužívajú ju.“
Philip Roth napísal, že najlepší šoubiznis je šoabiznis. Čo si o tom myslíte?
„Niekedy to tak vyzerá. Mimochodom, tí, čo o tom stále rozprávajú - to nie sú tí, ktorých sa to bezprostredne týkalo. Faktom je aj to, že ľudia, ktorí prežili, sú teraz ochotnejší podeliť sa o svoj životný príbeh a ostatní sú ochotnejší ich počúvať.“
Myslíte si, že ich ochota hovoriť súvisí aj s tým, že v Európe opäť vzrastá antisemitizmus a oni cítia potrebu hovoriť o tom, kam až môže antisemitizmus viesť?
„Nemyslím si to. Skôr je to o tom, že sú starší a cítia, že sa blíži koniec ich života. A navyše, nie som presvedčený o tom, že terajšia úroveň antisemitizmu je vyššia ako predtým.“
Prečo?
„Európa bola vždy antisemitská. Dokonca aj po vojne. Boli obdobia, keď sa to viac skrývalo, potláčalo. Možno teraz je to opäť viac vidieť.“
Ale podpaľovanie synagóg či fyzické útoky na rabínov tu už dosť dlho neboli.
„To skôr súvisí s náladami voči štátu Izrael. Chcem však povedať, že Európa vždy nenávidela židov a to dokonca aj v tých oblastiach, kde nikdy nežili. Poliaci nenávidia židov dodnes, hoci tam takmer vôbec nežijú. Antisemitizmus je ukrytý hlboko v duši Európy a skôr ako na jeho prejavy by sme sa mali zamerať na jeho príčiny.“
Aké sú to príčiny?
„Je to komplex príčin, sú často iracionálne a zdá sa, že nevykoreniteľné.“
Teraz žijete v Spojených štátoch amerických. Je Amerika menej antisemitská ako Európa?
„Spojené štáty americké sú obrovskou krajinou. Sú štáty, ktorých antisemitizmus sa dá porovnať s európskym, ale aj štáty, kde tento problém neexistuje. V štátoch, kde žijú potomkovia Nemcov alebo Holanďanov, je antisemitizmus rovnako silný ako v Rakúsku alebo Poľsku či vo Francúzsku. Ale všeobecne je to v Amerike pre židov priaznivejšie.“
Je to preto, že v USA je vplyvná židovská lobby?
„Čiastočne. Amerika má väčšie problémy s černochmi alebo s Hispáncami. A v Amerike sú teraz na rane moslimovia. V Spojených štátoch je aj iná tradícia. Židov akoby kresťanská tradícia Európy predurčovala k tomu, že vždy budú terčom nenávisti.“
