Václav Havel sa volá, sused je to! Teraz má času ako čečiny!

V Uhrovci alebo v Zay Uhrovci, ako hovoria anály, v dome č. 57 straší. Gabriel Bezdek, uhrovský Nebojsa, vraví, že to preto, lebo sa tam v rozmedzí stopäťdesiatich rokov narodili dvaja významní Slováci. Dvaja sú z celkového množstva významných Slovákov rovná polovica. Na jeden dom je to veľa. Nuž tam ostatných desať rokov straší.

V Uhrovci alebo v Zay Uhrovci, ako hovoria anály, v dome číslo 57 sa narodili Ľudovít Štúr a Alexander Dubček. V tom istom dome, v tej istej izbe, v tej istej posteli, tej istej matke. Matici. Slovenskej. Tak hovorí vlastiveda. Vlastiveda neklame.

Pred desiatimi rokmi, na Silvestra ‘92, len čo sa o polnoci rozbimbali hodiny na neďalekej kostolnej veži, zasadli obaja rodáci k stolíku medzi oknami pamätnej izby a začali hrať karty. Čierneho Petra. Hrajú nenáhlivo, s rozmyslom, zreteľne. Sú to velikáni.

Keď sa ich školáci, ktorých slovenčinárky tvrdohlavo vodia do Uhrovca na exkurzie, pýtajú, či ich to baví, odpovedajú zakaždým rovnako.

- Nebaví, - povie jeden.

- To máme za trest, - doloží druhý. Viac nepovedia. Sú to velikáni.

Gabo Bezdek, uhrovský Nebojsa, má náturu, že by mu ju v nebi závideli, keby mohli. A má dve zdravé mocné ruky. Verí len im. Pochopiteľne. Je to luterán. Luteráni sú takí. Veria Bohu, len pokiaľ mu rozumejú. Potom sa usilujú poradiť si sami. Celý Uhrovec je luteránsky. Kostol, obecný úrad, krčma, pamätná izba. Gabov vesmír. V Gabovej duši je ticho a mier, ako keď sneží na hrob neznámeho vojaka.

Gabo Bezdek má v rodnom dome velikánov svoje povinnosti. Vyvetrať, zakúriť, zotrieť podlahu. Dreva narúbať.

- Dokedy musíte hrať? - opýtal sa včera Gabo velikánov, ida k oknu. Aj pamätnú izbu treba občas vyvetrať. Mrzlo, snežilo, exkurzie ustali. Velikánom zima nevadí, sú to strašidlá. Pozreli jeden na druhého, pokývali hlavami, Ľudovít poposadol. Zaodŕhal, ponúkol Alexandra k odpovedi. Alexander sa dal dva razy prosiť.

- Dokedy? - opýtal sa teda ešte raz Gabo.

- Dokiaľ si naši milí Slováci nezvolia prezidenta, za ktorého sa nebudeme musieť hanbiť, - odpovedal, poposadol, zaodŕhal, pohrúžil sa do hry. Smutno to povedal, velikán Alexander.

- Tak to tu budeme ešte dlho, - odtušil Gabo a pustil sa do upratovania.

- Veď preto musíme hrať karty, - vysvetlil Gabovi Ľudovít.

- Čierneho Petra, - oponoval Gabo, - žiadne karty!

- Aký prezident, také karty! - odsekol Gabovi troška podráždene Alexander. - Nesmie to byť zase komunista, - povedal velikán Alexander.

- Nesmie! Inakšie tu budeme hrať Čierneho Petra ešte ďalšie štyri roky.

- A možno naveky, - pridal sa Ľudovít, tentoraz bez odŕhania.