Nik iný proti nebol, čo muselo prekvapiť aj hlavných aktérov.
Vojtechovi Tkáčovi stačilo iba obnažiť sa a plénu porozprávať čosi o svojich súkromných peripetiách s HZDS a Mečiarom. Objasnil dôvody, ktoré viedli jeho a ďalších jedenásť poslancov k odchodu, pričom stihol aj kritizovať stranu, ktorú opustili. Chýbal im údajne priestor na vnútrostranícku diskusiu i sebareflexia na odstránenie vlastných nedostatkov. Najdôležitejšie, čím si ostatných poslancov naklonil, bolo jeho vyhlásenie, že sa nadobro rozišiel s hnutím.
Na zbytočné prepieranie známych pomerov vnútri HZDS a prednesenie svojich dôvodov na odchod vyzvalo tkáčovcov politické grémium parlamentu. Na čo bola táto výzva dobrá, nevedno, i keď Tkáč ju nemusel rešpektovať. Rokovací poriadok mu to neukladá a jedinou jeho povinnosťou bolo mať k dispozícii osem poslancov a požiadať plénum o odobrenie vzniku nového klubu. Ak mala výzva grémia ovplyvniť hlasovanie, bola zbytočná. Už dávno boli rozhodnutí, minimálne odvtedy, čo odídencov opustil schizofrenický pocit, že sú stále členmi HZDS napriek tomu, že ho de facto - a po rozhodnutí HZDS aj de iure - opustili. Ani len škodoradostnou lekciou pre Mečiara výzva grémia nemohla byť. Ten sa neunúval vypočuť si Tkáča a v rokovacej sále nebol prítomný.
