Kto chce, dôvod si nájde

Keď koncom minulého roka Vladimír Mečiar trochu nečakane vyhlásil, že ľavica sa integruje a lídrom bude Saktor, zdalo sa, že blufuje. Neskôr však sám Ivan Saktor pripustil, že SDĽ mala o jeho osobu opäť záujem, on však nesúhlasil (nakoniec, aktuálne preferencie mimoparlamentnej SDĽ nie sú nijako sľubné).

Teórie o predčasných voľbách, ktoré sa prednedávnom šírili zo strany niektorých politikov HZDS a SNS, takisto pôsobili zo začiatku ako úplne neodôvodnené. Spoločná tlačovka Saktora s Mečiarom však už vtedy mohla naznačiť smer, ktorým sa možno uberajú nádeje porazeného víťaza.

V kuloároch pred televíznou diskusiou na tému o Zákonníku práce štátny tajomník Beblavý poznamenal, že ho trochu prekvapuje akýsi schizofrenický prístup odborárov. Počas rokovaní vcelku bezproblémovo komunikujú a nachádzajú spoločné riešenia so zástupcami zamestnávateľov a ministerstva, do médií však rozprávajú niečo iné. Ešte v tom čase sa to dalo vysvetliť tým, že sa ako ľavičiari ostýchajú priznať, ak sa s pravicovým ministrom na niečom dohodli.

Dnes to však vyzerá inak. Keďže slovenské odbory nedokázali dostatočne obhajovať záujmy pracujúcich na úrovni jednotlivých, zväčša súkromných prevádzok, ich vplyv na spoločnosť postupne klesal. Držali ich nad vodou štátne podniky a najmä opora v legislatíve. Viaceré zo šiestich „zásadných“ problémov, ktoré podľa ministra Kaníka ostali nedoriešené (až do stredy jeho opakované tvrdenia žiadny odborár nedementoval), nie sú ani tak problémami pracujúcich, ale skôr odborov.

Napríklad ustanovenie, podľa ktorého musí zamestnávateľ zo svojho platiť profesionálneho odborárskeho funkcionára. Títo „profesionáli“ sa vzhľadom na to, že ich agendu a plat zabezpečuje zákon, už dnes stále viac podobajú na klasických nespokojných štátnych úradníkov. Ak by mali širokú oporu u väčšiny pracujúcich, svoje platy by si ľahko dokázali zabezpečiť z členského a využívania majetku odborov. S postupom privatizácie však pomaly strácajú vplyv aj vo svojich tradičných baštách.