Vyrastali ste v hudobnom prostredí, ale pred aktívnym hraním ste dali prednosť skôr veciam okolo hudby. Prečo?
„Pretože som v sebe neobjavil potrebný talent. A nakoniec som dospel k názoru, že inak ako na špičkovej úrovni by ma dirigovanie nenapĺňalo. Bavilo ma to, ale časom mi začalo byť jasné, že to nepôjde. Môj otec bol svedkom čias, ktoré by som bez neho mohol spoznávať iba z literatúry.“
Akých čias?
„Na jeho absolventských skúškach vo Viedni bol Richard Strauss, v Budapešti niekoľkokrát koncertoval s Bélom Bartókom. Bol mojím veľkým vzorom, a aj on chcel mať zo mňa dirigenta. Ale aj tak: príležitostne dirigovať ma profesionálne veľmi obohatilo.“
Čo ste vyštudovali?
„Hudobnú vedu – marxisticko-leninskú estetiku. Inú kombináciu v tom roku s hudobnou vedou neotvárali. Ale našťastie tam boli skvelí, otvorene zmýšľajúci pedagógovia.“
Napríklad?
„Napríklad Oliver Bakoš a Peter Michalovič. Najviac ma však ovplyvnil Ján Albrecht, ktorý nás neučil inštitucionálne, ale dobrovoľne, vo svojom fascinujúcom dome na Kapitulskej ulici. Hansi, ako sme ho smeli volať, učil tak, ako keby ani neučil. Mal totiž schopnosť inšpirovať nás k vlastným myšlienkam. A okrem lásky k hudbe a k umeniu nám sprostredkoval aj veľkú radosť zo života.“
Prečo ste sa rozhodli ísť do konkurzu na miesto dramaturga Slovenskej filharmónie?
„Milujem symfonickú hudbu.“
Čo na nej milujete?
„Zvuk symfonického orchestra, jeho farby, dynamické možnosti. Symfonický zvuk, ktorý sa rodí zo zvukov nástrojov niekoľkých desiatok hudobníkov. Je to nesmierne komplexný proces – od dokonalého zvládnutia jednotlivých inštrumentálnych partov, nájdenia súzvuku s ostatnými, až po realizáciu predstavy dirigenta. Byť orchestrálnym hudobníkom je mimoriadne náročné, fyzicky aj psychicky. Vo Viedni často umiestňujú stoličky na pódium priamo za orchester. A tak som veľakrát sedel priamo v zdroji zvuku.“
Páčilo by sa vám povolanie orchestrálneho hudobníka?
„Ak by som si mohol vybrať, s najväčšou radosťou by som hral v kvalitnom orchestri!“
Prečo práve v orchestri?
„Lebo orchester, zložený z niekoľkých desiatok ľudí, môže hrať hudbu tak dokonale spoločne, ako by to bola jedna bytosť. A tak účinok môže byť väčší, než si dokážeme predstaviť. Symfonická hudba je pre mňa jedným z reálne existujúcich zázrakov.“
Ste známy tým, že ste na Slovensku presadzovali súčasnú svetovú vážnu hudbu. Vo svete pritiahla do koncertných siení mladé publikum vo veľkom. U nás je súčasná hudba stále skôr komornou záležitosťou, nie?
„Festivaly súčasnej hudby sú dnes vo svete bežnou vecou. Dokonca aj vo Viedni, niekdajšej bašte hudobného konzervativizmu, existuje už vyše desať rokov dynamický, prvotriedny festival Wien Modern.“
Ale ako je to u nás?
„Ani u nás to nie je až také zlé: festival Melos-Étos má dlhodobo vynikajúcu návštevnosť. Sú tu aj menšie festivaly, napríklad Večery novej hudby, ktoré majú stále publikum a vari ani nie je ich ambíciou stať sa masovým podujatím. Nie je šťastné, že štátne inštitúcie, ako Slovenská filharmónia či Opera Slovenského národného divadla uvádzajú súčasné skladby iba okrajovo. Pri dobre vybratom diele a naozaj kvalitnom naštudovaní sa nie je čoho báť. Ak osloví Ligeti, Henze, Corigliano či Gubajdulina publikum na celom svete, u nás by to predsa nebolo inak.“
Spolupracujete na organizovaní festivalu Dni starej hudby. Čo sa vlastne dnes rozumie pod starou hudbou?
„Pred tristo rokmi sa za starú hudbu považovala päťročná skladba. Verejnosť sa zaujímala výlučne o súčasnú tvorbu. V prvej polovici predminulého storočia, roku 1829 sa konalo legendárne uvedenie Bachových Matúšových pašií pod vedením Felixa Mendelssohna Bartholdyho. V dejinách hudby nastal obrat: do koncertných siení začala postupne čoraz viac prenikať hudba minulosti, ktorá v nich dnes jednoznačne prevažuje.“
Kedy dnes povieme, že hudba sa stala starou?
„Nejde vlastne iba o vek hudby, ale skôr špecifický prístup k interpretácii. Týka sa hudobných nástrojov, ktoré historicky prešli mnohými zmenami, ako aj spôsobu hrania. Dnes je čoraz viac hudobníkom jasné, že ak chcú skladbu presvedčivo interpretovať, musia rozumieť dobovému interpretačnému štýlu a možno siahnuť i po dobovom nástroji. Je to paradox, ale práve takto môže vzniknúť moderná a vzrušujúca interpretácia. Keď som počul vo Viedni Beethovenove symfónie s Orchestre Révolutionnaire et Romantique pod vedením Johna Eliota Gardinera, mal som pocit, že som svedkom premiéry.“
A populárna hudba?
„Na populárnej hudbe ma baví práve jej súčasnosť. Páči sa mi dynamizmus jej sveta. Voľakedy neexistovalo delenie na klasickú a populárnu hudbu. Schubert písal piesne, ktoré všetci poznali, dnes však zaznievajú často na vážnych piesňových recitáloch pred škrobeným publikom. A pritom princíp Schubertovej piesne sa ani tak veľmi neodlišuje od piesne Michaela Jacksona.“
Ako by ste charakterizovali hudobný život na Slovensku? Kde sa nachádza v porovnaní so svetom? V čom sa odlišuje Bratislava od veľkých hudobných metropol ako Viedeň, Londýn, Paríž a New York?
„Porovnávať je ťažké. Vo Viedni sa každodenne paralelne koná niekoľko koncertných a operných produkcií, ktoré sa všetky tešia vynikajúcej návštevnosti. Samozrejme je to možné len vďaka konštantnej kvalite, lebo konkurencia je veľká. V Bratislave koncertný život zabezpečuje z najväčšej časti Slovenská filharmónia, jej symfonické koncerty boli však pre mňa v ostatných rokoch len zriedkavo inšpirujúce, strhujúce a profesionálne dotiahnuté. Je to vzhľadom na prítomný potenciál veľká škoda. Je tu budova, sála s vynikajúcou akustikou, hudobníci a aj štátne dotácie. Aj predstavenia Opery Slovenského národného divadla mi v tomto zmysle pripadajú málo podnetné.“
V čom spočíva práca dramaturga filharmónie?
„V Slovenskej filharmónii som mal podľa mojej pracovnej náplne v spolupráci so šéfdirigentom a umeleckými vedúcimi všetkých telies vypracovať koncepciu dramaturgie koncertnej sezóny a oslovovať hosťujúcich dirigentov a sólistov.“
Akú ste mali predstavu o jej dramaturgii?
„Dramaturgia každého hudobného zoskupenia by mala mať svoju tvár. Bratislava a Slovensko má veľkú hudobnú tradíciu. Narodil sa tu Ernő Dohnányi a Franz Schmidt, ktorí sa dnes vo svete čoraz viac hrajú. Pôsobil tu Johann Nepomuk Hummel, Alexander Albrecht, Béla Bartók. V Liptovskom Mikuláši sa narodil Ján Levoslav Bella. Vo svete je samozrejmosťou, že orchestre hrajú, aj na zájazdoch, svojich skladateľov. Mal som predstavu aj o uvádzaní diel významných súčasných svetových autorov, ako aj novej domácej tvorby.“
Myslíte si, že ľudia by boli na to zvedaví? Nechcú iba dookola počúvať Bacha, Mozarta či Mahlera?
„Verím, že ľudia sú zvedaví hlavne na kvalitu. Vynikajúci dirigent Neeme Järvi povedal, že podmienkou, aby publikum prijalo hudbu – akúkoľvek – je strhujúca interpretácia. Keď sa stal šéfdirigentom v Göteborgu, hneď v prvej sezóne takmer na každom koncerte uviedol nové dielo. Návštevnosť neklesla, naopak. Ale pokiaľ šlo o moju predstavu v Slovenskej filharmónii, chcel som repertoár rozšíriť a obohatiť. Klasicko-romantická hudba by pochopiteľne zostala dominantná.“
Čo sa vám z toho podarilo zrealizovať?
„V tejto sezóne je na programe niekoľko diel slovenských skladateľov, zaznie slovenská premiéra diela francúzskeho skladateľa, na Novoročnom koncerte bola uvedená novoobjavená Omša Jána Levoslava Bellu.“
Prečo ste teda odišli?
„Kvôli zložitej komunikácii, nemal som oporný bod. Slovenská filharmónia od roku 2001 nemá šéfdirigenta, chýba teda určujúca osobnosť, zodpovedná za jej umelecké výkony a profil, ktorého súčasťou je aj dramaturgia. Po odchode Ondreja Lenárda generálny riaditeľ presunul právomoci šéfdirigenta na kolektívne orgány. Vo filharmónii som musel prakticky všetko konzultovať s umeleckou radou a umeleckým grémiom a vo väčšine prípadov brať na vedomie ich rozhodnutia.“
To znamená, že samotní hráči orchestra si určujú, akým smerom sa dnes filharmónia uberá? Neznie to čudne?
„Znie, a dlhodobo to ani nemôže fungovať. Orchestrálny hráč má inú pracovnú náplň ako dramaturg, ktorý venuje celý svoj čas štúdiu repertoáru, pozná literatúru a má prehľad o interpretoch. Navyše, v kolektívnych orgánoch sa rozpúšťa zodpovednosť.“
Do Reduty ste išli aj napriek tomu, že ste vedeli o problémoch. Mysleli ste si, že sa to dá zmeniť?
„Veril som, že sa to môže zmeniť k lepšiemu. Dnes viem, že skutočnú zmenu môže priniesť iba perfektne spolupracujúci tím.“
Šéfdirigentom sa stal nakoniec Jiří Bělohlávek. Myslíte, že je to správna voľba?
„To nie je jednoduchá otázka. Jiří Bělohlávek je jedným z najvýznamnejších dirigentov súčasnosti. Mal s filharmóniou nedávno koncert, ktorý vysoko prevýšil bežný štandard abonentných koncertov. Jeho trvalé pôsobenie by bolo veľkým prínosom. Problém je v tom, že do funkcie nastúpi oficiálne až roku 2005.“
Je to normálne?
„Je pre mňa zarážajúce, že od Lenárdovho odchodu roku 2001 sa vedeniu nepodarilo tento kľúčový post obsadiť. Ďalšie dva roky bez umeleckej vízie a zodpovednosti orchestru rozhodne neprospejú. Filharmónia je financovaná zo štátnych peňazí, a preto by o jej profesionálnom fungovaní nemali byť žiadne pochybnosti.“
Niekedy vzniká dojem, že aj ďalšie kamenné inštitúcie – národné divadlo, národná galéria – u nás trpia uzavretosťou, či nepružnosťou. V čom to je?
„Ak máte taký dojem, položte túto otázku vedeniu spomínaných inštitúcií alebo ich zriaďovateľovi.“
O Slovenskej filharmónii sa hovorí a píše s veľkou vážnosťou. Máte pocit, že tu nefunguje hudobná kritika?
„Radšej by som neodpovedal, ale všímate si Slovenskú filharmóniu vy? Žiaľ, kvalitnej odbornej reflexie klasickej hudby je na Slovensku veľmi málo.“
Škola, ktorú ste vyštudovali, vám umožňovala, aby ste tým kritikom boli napríklad vy. Prečo ste sa ním nestali?
„Nemal som v úmysle živiť sa hodnotením výkonov druhých. Kritiky píšem iba občas a len v prípade, že ma produkcia mimoriadne osloví. A navyše, vzhľadom na to, že som sám činný aj ako organizátor hudobných podujatí, dostal by som sa do otvoreného rozporu: nemôžem predsa v tlači kritizovať niekoho, s kým spolupracujem.“
Nechceli by ste sa do filharmónie vrátiť?
„Ako poslucháč? Vraciam sa tam pravidelne. Profesionálny návrat však nie je mojou ambíciou. Ak by sa to niekedy malo stať, tak rozhodne za úplne inej konštelácie. Každopádne ale túžim po pravidelných špičkových koncertoch v Redute, ktoré by mi v pozitívnom zmysle nedali zaspať.“
