Ale Djidjičov osud je možno viac než osudom politika s množstvom nepriateľov, osudom Balkánca, osudom civilistu, ktorý padol rukou ostreľovača. Balkán je ešte stále „sudom prachu“ (aj film takého mena je…). Ešte stále je to neprehľadná džungľa najrôznejších mocenských i kriminálnych sietí. Miesto, kde chlapi majú zbrane a vedia s nimi veľmi dobre zaobchádzať.
Djidjič - univerzitný profesor z Nového Sadu - vstúpil do politiky na vlne srbského nacionalizmu, aby za vyše desať rokov absolvoval kompletný prerod. Smrť ho zastihla vo funkcii premiéra a snáď najradikálnejšieho stúpenca Západu z celej srbskej politickej scény. Bol kontroverzný. Bol ambiciózny, pragmatický a v rozhodujúcich momentoch nebral ohľady ani na verejnú mienku, ani na svojich politických partnerov, ani na zákony. Mnohí mu to zazlievali. Ale bol to Djindjič, kto nechal napriek názorom ctiteľov litery práva jednej noci vytiahnuť Slobodana Miloševiča z belehradskej cely a odoslať ako balík do Haagu.
S „pánom profesorom“ sme sa osobne stretli v januári 1998. Rok po krachu študentských protestov. Ten rok bol pre Djindjiča ťažký - opozičníci sa rozhádali, on sám prišiel po pár mesiacoch o ťažko vybojované kreslo belehradského starostu. Zdalo sa, že pokazil, na čo siahol.
Stačili dva telefonáty a pristal na rozhovor v straníckej vile, ktorá ruchom a mladými tvárami pripomínala skôr sídlo treťosektorovej organizácie. Odpovedal priamo a civilizovane - aj na otázky týkajúce sa Kosova - až sa človeku nevdojak vybavil ostrý kontrast s poststalinským odérom, aký panoval na tlačovkách o Juhoslávii vtedajšieho pána veľvyslanca JZR na Slovensku…
