ým tempom a kúpna schopnosť každej ich zarobenej koruny spadla. Rozdiel medzi číslami a názormi ľudí sa dá pokojne včleniť do pomenovania stavu spoločnosti „blbá nálada“.
Hoci každý má aspoň teoretickú možnosť získať objektívne informácie, oveľa ľahšou cestou k nám prichádzajú interpretované správy. Začalo sa to už v osemdesiatom deviatom, keď čerství politici sľúbili dobehnutie životnej úrovne Rakúšanov do desiatich rokov s podmienkou dočasného utiahnutia opaskov. Odvtedy je hazardovanie s dôverou ľudí k ekonomickým číslam stálicou v politickom repertoári aj na najvyššej úrovni. Vladimír Mečiar hovoril o zázraku, Mikuláš Dzurinda o dvojnásobných platoch.
Štatistiky sa kozlíkovsky a odborársky ohýnajú tak, aby dotvorili politikom vytvorenú víziu. Tá sa len zriedka naplní, a tak sa politici pripravujú o vlastnú vierohodnosť a sprostredkovane spochybňujú aj štatistiky. Štatistika je sama o sebe ťažko pochopiteľná, pretože počíta masy a ignoruje jednotlivcov. Málokoho zaujme, že ekonomický rast v poslednom vlaňajšom štvrťroku prekonal všetky predpovede a aj napredovanie Európskej únie. Realita je predsa oveľa hmatateľnejšia a pre veľmi veľa ľudí oveľa menej optimistická.
