Zoran Djindjič mal v sebe niečo mladistvé. Akoby nikdy nebol naozaj dospelý. Mal päťdesiat a napriek prešediveným vlasom vyzeral oveľa mladšie. Možno vyzeral mladšie, lebo sa skoro stále usmieval. Jeho tvár bola úplne iná ako smutná, trúchlivá „grimmige“