Ozvena jeho slov sa dodnes odráža medzi Tatrou, Matrou a Fatrou.
Ja a My
Čo odlišuje Západ od Východu? Netrúfam si na fundovaný výklad. Jedna pracovná hypotéza vychádza z poznania, že Západ volá na zodpovednosť fenomén Ja, Východ fenomén My. Na Západe je najvyššou hodnotou Človek, na Východe Spoločenstvo. V mene týchto dvoch základných identít sa Západ aj Východ obracajú k svojim bohom, vymedzujú sa voči svojim nepriateľom, budujú hodnotové systémy.
Kto žil na Slovensku pred rokom 1989 mohol často vidieť: V mene robotníckej triedy. Platí to ešte dnes v Krušetnici alebo trebárs v Nitrianskom Blatnom? Myslím, že nie. Preto tá odvaha koketovať s predstavou, že sa u nás niečo zmenilo.
Západná divadelná konvencia diktuje tvorcom urobiť z tisíckrát prežutej Shakespearovej hry inscenáciu tak, ako to ešte svet nevidel. Niekedy sa to dokonca podarí. Východný divadelný rítus sa každým novým inscenovaním snaží dosiahnuť dávny ideál. Vo svojom úsilí o dokonalosť idú tak ďaleko, že jeden herec hrá jednu rolu celý svoj život.
V našom kultúrnom prostredí je príkladom takéhoto estetického ideálu folkloristické hnutie. Nájsť ľudovú pieseň v stave zrodu je zmyslom života nejedného vyšívaného Artuša. Pre konzervatívnu časť folkloristického sveta sa čas zastavil niekde okolo roku 1956, tesne pred masovým rozšírením rozhlasu a televízie. A teraz si predstavte, že by sme mali žiť podľa folkloristických pravidiel.
Presne to hlása doktrína, ku ktorej sa Saddám hlási: Všetci ste neveriaci psi, je len jeden pravý boh, Satan je zo Západu. A majú aj vykonávací predpis: Treba vás vyhubiť. Keď nie dnes, zajtra najneskôr. A včera sme to neurobili len preto, lebo ešte nemáme dosť veľké svaly. Ale keď počkáte, my vám ukážeme! A všetci budeme chodiť vo vyšívaných burnusoch. Pardon! V zápale som sa dopustil multikulturalizmu.
Možno som naivný a amikom ide naozaj iba o ropu. Veď kto by odmietol. Ak by som bol cynický, ako sa to stáva zmyslov zbaveným rečníkom na rôznych anti-mítingoch alebo anonymným diskutérom na nete, budem kričať, že keď už nemôžem sedieť na tej rope ja, nech na nej sedí aspoň ten, s kým sa o zodpovednosti za jej zhodnocovanie dá dohodnúť.
Nech je to aspoň niekto, kto si za zisky z nej nepostaví tristo sedemdesiaty piaty strieborný palác, nezajme olympijskú víťazku v modernej gymnastike, aby robila predcvičovateľku jeho akváriovým rybičkám, nezastrelí si na olovrant posledného jednorožca a to všetko len preto, že si to môže dovoliť, celý mastný od ropy.
Ak si sadne na ropu amik, bude to síce pravdepodobne homo corporaticus, ktorý z odvedených daní nechá vzniknúť desiatky mimovládnych aktivít postavených na menšinových základoch, ale aspoň bude so svojimi rukojemníkmi jednať slušne.
