Človek by sa z jari mohol aj tešiť, keby sa každá nepodobala na začiatok akejsi prírodnej vojny ako mladá metafora, ktorá ešte nemá pamäť. Jar je vždy začiatok sujetu, prvé riadky, prvé zrnká kukurice alebo bômb. Hazardná hra. Iba prísľuby, očakávania, a výsledok je ďaleko, výhra neistá. Istá je len zima a vojnu aj tak ešte nikdy nikto nevyhral. Jar je egocentrická, bezohľadná a bezočivá. Bude z nej niečo, čo z nevychovaného decka vyrastie? Keď sa to dozvieš, môže už byť neskoro. Sú to narodeniny stromov, pôdy, nového bytia, smrti, kvetov, trávy.
Jar je predovšetkým otázka.
Solár alebo lunár? Tak sme nedávno v krčme uzavreli stávku. Jeden starý veterán naivne čakal, že útok začnú počas mesačného novu, keď lietadlá nevidno, lenže staré vojnové poriadky už neplatia. Iný hovoril, že sa pôjde za splnu, aby sa chudáci civili stihli ešte pokochať. Stávku ako vojnu prehrali všetci, tri malé vodky so sódou som vyhral ja, lebo som predpokladal, že moderní heliocentrici už podceňujú staroveké lunárne faktory, preto to spustia na jarnú rovnodennosť.
Jar sú teda otázky, zase pre Alberta Schweitzera, Leva Nikolajeviča Tolstého, ale aj pre nášho Alberta Škarvana či Jána Maliarika i Romana Bergera. Napríklad: Možno zbombardovať režim, ideológiu, presvedčenie? Nie je každá vojna len štátom, politikmi a médiami legalizované vraždenie a ničenie predpokladov jestvovania? Nestojíme zoči-voči morálnemu debaklu celého politického systému mocností? Nie sme všetci prinajmenšom v štylisticky-lexikálnej pasci, v pomätenej intelektuálnej a kvázilogickej sieti abstrakcií a eufemizmov, ako spravodlivá, legálna či preventívna vojna, teda dovolená, posvätená, preventívna vražda, zabíjanie? Nie je ten, čo hygienicky čisto, akoby v elegantných rukavičkách, s bielym golierom a kravatou, ten sympatický slušný mladý človek z dobrej rodiny, syn a otec rodiny, čo s povýšeneckým odstupom anonymne obsluhuje „inteligentné zbrane“, nie je katom a masovým vrahom rovnako ako v staroveku a stredoveku? Kto prehráva, je ľudské pokolenie.
