Nie je to náhoda, ale výsledok dlhoročnej transparentnej a dôslednej zahraničnopolitickej línie. Hoci ju občania možno nevnímajú ako rovnako dôležitú v porovnaní s vnútornou politikou, v skutočnosti je s ňou neoddeliteľne spätá. Povedané slovníkom Roberta Fica - táto línia je národným záujmom SR.
Problémom rokov 1994 - 1998 neboli len autoritárske tendencie Mečiarovej vlády, ale aj nedôveryhodná zahraničná politika. Slovensko súčasne deklarovalo orientáciu na NATO a Európsku úniu (ktorá však ostávala vo verbálnej rovine) aj na Rusko. Takáto politika bola určite sympatická významnej časti populácie - každý si tam totiž našiel to svoje. Priaznivci NATO a únie orientáciu na tieto organizácie, rusofili nadštandardnú spoluprácu s krajinami bývalého ZSSR a národniari presvedčenie, že takýmto originálnym prístupom obhajujeme národné záujmy.
V skutočnosti Slovensko utrpelo debakel - dlhodobá zahraničnopolitická izolácia prinášala ekonomické problémy, ktoré by v prípade kontinuity Mečiarovej vlády ďalej narastali. Znamenala tiež čierneho Petra problémovej krajiny, ktorej vyhlásenia sú a priori považované za irelevantné. Keď maďarský premiér Orbán pripravoval kontroverzný krajanský zákon, zrejme počítal s nízkym kreditom Slovenska, keďže sme mu nestáli ani za nezáväzné konzultácie. Mečiarovo Slovensko by skutočne nebolo pre Maďarov ani len sparingpartnerom.
Dzurindova koalícia však medzitým vybudovala pre Slovensko novú politickú identitu. Recept nebol zložitý - Slovensko presvedčilo susedov, že dokázalo odstrániť deficit demokracie a zahraničnú politiku jednoznačne orientovalo na Západ.
Politika Slovenska voči Európskej únii sa zamerala v prvom rade na dobehnutie prvej skupiny kandidátov. V oblasti bezpečnosti bola ambicióznejšia - Slovensko aktívne vstúpilo do politiky na Balkáne. Činnosť slovenskej diplomacie a mimovládnych organizácií reálne pomohla odstrániť Miloševičov režim a Slovensku priniesla významný zahraničnopolitický kredit.
